10 okt

Čítajte knihy, ktoré voňajú človečinou

13123243_242491569440653_5979066951771619067_oSuzanne, Hind, Hisham, Doaa a ďalší mladí ľudia zo Sýrie. Sedela som v kresle vedľa šestnásťročných sestier Suzanne, ktoré si pozerali videá vo svojich telefónoch. „Toto je mesto, ktoré sme opustili. Pozri sa, ako horí,“ Suzanne ku mne prehovorila krásnou angličtinou. „Zbombardované Allepo, v ktorom aj dnes umierajú ľudia,“ dodala Hind. Dievčatá boli nesmierne empatické a múdre. Netušila som však ešte, čo všetko majú za sebou.

 

Suzanne, Hind, Hisham i Doaa sa premenili na Živé knihy organizácie Eduma, aby svoj príbeh mohli rozprávať nahlas. Stretnutie s nimi patrilo medzi jedno z najsilnejších. Ani jednému z nich by v živote nenapadlo, že raz zažijú vojnu. Nikdy by si nepovedali, že raz budú žiť mimo Sýrie. Až kým.. Hisham videl, že mu priatelia umierajú vo vojne. Nechcel čakať, až mu raz v náručí umrie vlastná dcéra. Odhodlal sa riskovať a posadiť na šíre more svoju rodinu, aby ju uchránil. „Prosím, ak by sa mi niečo stalo, postarajte sa o ňu,“ prosila Dooa ostatné ženy na preplnenom člne, kým pašeráci kričali, aby utíšila svoje dieťa. Mnohí ľudia sadali do člnov bez toho, aby vôbec vedeli plávať. Neplnoleté sestry Hind a Suzanne jeden deň oznámili matke, že odchádzajú. Že už nemôžu takto ďalej žiť a čakať.. Matka bola proti. Keď sa však situácia zhoršovala, odišla s dcérami. Strašidelný les, zákerní pašeráci, prespávanie v tom istom oblečení v horúcom počasí bez vody, kempovanie na územiach nikoho.. Ich príbehy o tom, ako sa dokážeme navzájom okrádať, krivdiť si, zarábať na slabosti druhých, sa mi prehrávali v hlave ešte niekoľko dní.

„Takmer trikrát sa náš čln na mori potopil,“ rozprávala Hind, ktorá sa chce stať právničkou.  Dnes so sestrou chodí do školy v Rakúsku, učia sa rýchlo jazyk a kým jedna chce byť právničkou, druhá novinárkou. „Až vyštudujeme, chceme pomáhať ľuďom, ktorým sa v živote stalo niečo podobné ako nám,“ povedali. Svoj príbeh ľuďom rozprávali prvýkrát. Tie najhoršie obrazy z cesty, ktorú sami nevedia, ako prežili,  ich pamäť vytesnala. „Nikto sa predtým sa na náš príbeh nepýtal,“ povedala potichu Suzanne. Uvedomila som si, ako málo poznáme aj tých najbližších. Večer mi od sestier prišla esemeska so slovami: „Ďakujeme, že si si nás vypočula.“

 V ich príbehu, ktorý sa odohral nedávno, som videla mnoho paralel z minulosti. Vynoril sa mi príbeh Heleny a Pochodu smrti po tom, čo sa otvorili brány koncentračného tábora. Ako kráčala bosá v snehu bez jedla a vody a rozmrazovala si svoje topánky na prsiach. Kým žila, chodili sme spolu na školy, aby svoj príbeh nahlas mohla rozprávať mladým. A oni ticho, neraz so sklonenou hlavou, počúvali. S Helenou sme verili, že deti raz prídu domov a budú o tom hovoriť aj rodičom, aby sme už takéto hrôzy nikdy nedovolili.

 A to je práve to, o čo sa v Edume usilujeme. Počúvať a učiť ľudí, aby dokázali pochopiť inakosť druhých prostredníctvom autentických príbehov. Ľudia, ktorí sa odhodlajú vystúpiť pred kameru, aby sme ich príbehy mohli posúvať ďalším, sú naši hrdinovia. Lebo už nemôžu ďalej čakať a cítia potrebu nahlas hovoriť o tom, aké prekážky musia prekonávať v našej spoločnosti. Čoraz viac mladým ľuďom so sociálnymi, kultúrnymi či vzdelanostnými prekážkami na Slovensku hrozí prehlbujúce sa spoločenské vylúčenie. Našou snahou je hovoriť o ich problémoch a zviditeľňovať ich, čo všetko sa im podarilo. V Edume ich príbehy zdieľame s mladými na školách, s ľuďmi vo firmách a všade tam, kde cítime potrebu hovoriť, že veci sú často inak, ako sa nám javia. Na online www.Zivakniznica.sk prinášame ďalšie a ďalšie príbehy z rôznych oblastí. Hovoria v nich o sebe ľudia s hendikepom, utečenci, Rómovia, ľudia, ktorí majú skúsenosti s adopciou, nechcení a mnohí ďalší, ktorí sa neboja hovoriť o problémoch medzi nami a o tom, kto im v živote pomáha prekonávať rôzne prekážky.

Petra Nagyová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *