Katarína Petrisková: Hodina s príbehom je málokedy tichá a to je dobre

Ako vyzerá hodina s využitím príbehov? Dá sa vôbec učiť v našom vzdelávacom systéme prostredníctvom storytellingu? Čo prinášajú mladým ľuďom príbehy z Online živej knižnice alebo keď zažijú na vlastnej koži virtuálnu realitu? A čo môže meniť každý učiteľ sám od seba? Aj o tom sme sa rozprávali s Katarínou Petriskovou, ktorá učí na bratislavskom Bilingválnom gymnáziu C.S. Lewisa.

Akí sú študenti  dnes v porovnaní s tým, keď ste boli napríklad študentkou vy?

Myslím si, že študenti sú v istom zmysle stále rovnakí. Mení sa však situácia a každodennosť, v ktorej žijú a oni nám ju odzrkadľujú. Hovorí sa, že mladí sú dnes drzejší, ale o tom bol presvedčený už aj Sokrates. Skôr by som povedala, že zápasia s udržaním pozornosti.

Nie je sa čo čudovať, keď z každej strany ich bombardujú viac či menej relevantné podnety a informácie. Takisto sa neboja vyjadriť svoj názor, no často sa chytajú do vlastnej pasce „zázračnej“ vety: Ale toto je môj názor. Veľkou výzvou je ukázať a vysvetliť im, že ten názor musí byť informovaný a vyjadrený tak, aby mal váhu a mal šancu byť pochopený. Toto však veľakrát uniká aj starším. 

Máte za sebou skúsenosť učenia cez príbehy a storytelling. Môžete nám priblížiť, v rámci ktorých hodín ste príbehy na hodinách využili?

Storytelling nie je žiadna novinka. Už najstaršie kultúry využívali príbehy na odovzdávanie si múdrostí. Oveľa neskôr napríklad taký Dostojevský nenapísal svoj veľký príbeh Zločin a trest na to, aby čitateľa pobavil. Skôr to vnímam tak, že sme na príbehy ako cenný zdroj poznania zabudli a teraz ho znovu objavujeme. Príbehy využívam na všetkých predmetoch, ktoré učím alebo som učila. Či je to angličtina, dejepis, literatúra, globálne vzdelávanie, ale viem si ich predstaviť aj na mnohých iných hodinách ako sú geografia, biológia a pod.

Príbehy nám poskytujú dôležitý kontext, prinášajú rôzne idey z výšin teórie k nám dolu na zem v zrozumiteľnejšej podobe a dávajú možnosť pozrieť sa na tú istú situáciu z rôznych perspektív.  

Na škole sa nám pred pár rokmi podarilo zorganizovať Deň so živou knižnicou, kedy nás navštívili samotné Živé knihy spolupracujúce s EDUMOU, ktoré študentom priniesli veľa nového. Priamo na hodinách som pracovala najmä s príbehmi z Online živej knižnice, napríklad s príbehom Juraja – rómskeho lídra, ktorý vôbec nevyzerá ako Róm alebo s príbehom antropológa Daniela Everetta. Využívam však aj mnohé iné zdroje.

Ako reagujú vaši študenti na hodiny cez príbehy?

Príbeh na hodinách vždy zaujme. Má teda aj svoju motivačnú hodnotu. Čo je ale rovnako dôležité je, že podporuje diskusiu a kladenie otázok. Hodina s príbehom je málokedy tichá, a to je dobre. 

Dá sa podľa vás storytelling využiť na akejkoľvej hodine?

Podľa mňa áno. Storytelling ako taký sa dá využiť aj na hodinách, ktoré na prvý pohľad nemajú nijaké prepojenie na príbehy. Napríklad na navodenie problému, ktorý treba vyriešiť alebo pozrieť sa na už realizované riešenie a poobracať ho z každej strany, vidieť jeho pozitíva i negatíva. Dokonca takto sa dajú priblížiť študentom aj oveľa komplexnejšie problémy ako je urbanistické plánovanie. Veď skúste sa vžiť cez príbeh do človeka na vozíčku a jeho boj s obrubníkmi, schodmi a mestskou dopravou.

Niektorí učitelia tvrdia, že na príbehy na hodinách nie je čas, lebo sa musia držať učebných osnov. Ako sa na to pozeráte vy?

Rozumiem im. Osnovy sú skutočne na prasknutie. To, či by mali všetky témy ostať alebo nie, prípadne by sa mali určité témy, ktoré sa objavujú naprieč rôznymi predmetmi synchronizovať, je na inú debatu. Som však presvedčená, že príbehy nie sú extra téma, ktorú by bolo treba ešte niekam vsunúť.

Naopak, je to metóda, ktorá dokáže sprostredkovať aj náročnejší obsah. Preto ich rada využívam a odporúčam aj iným učiteľom. Ich využitie si však vyžaduje určitú metodickú zručnosť a čas na prípravu. Organizácie, ktoré spracúvajú príbehy spravidla poskytujú aj metodickú podporu, no každá trieda a každá situácia si vyžaduje individuálny prístup. Čas na prípravu a získanie praxe na zmysluplné využitie storytellingu je tiež dôležitý a v ideálnom prípade by nemal byť strávený počas nocí. 

Nedávno ste oslovili EDUMU v rámci spolupráce na hodinách globálneho vzdelávania, lebo ste si chceli vyskúšať našu virtuálnu realitu. Čím bola pre vás táto hodina iná?

Nie je to prvýkrát, čo sme ako škola oslovili EDUMU. Ako som už spomenula, pred pár rokmi sme pre našich študentov zorganizovali v spolupráci s vašou organizáciou malý školský festival so Živými knihami. Predtým sme spolupracovali aj pri vzdelávaní učiteľov v rámci témy inklúzie a máme s vašou organizáciou výborné skúsenosti. Keď som sa dozvedela o vašej novinke s využitím virtuálnej reality, hneď mi napadlo, že to by bolo niečo, čo by mohlo priniesť príbehy ešte bližšie k študentom. 

Virtuálna realita pridala príbehom nový rozmer. Vďaka nej sa môžete na chvíľu pozrieť na svet očami niekoho iného a to je neoceniteľná skúsenosť. Každý študent zažil svoj malý „aha“ moment. 

Ako v súčasnosti vnímate vývoj školstva na Slovensku?

Mnohí tvrdia, že školstvo sa u nás nezmenilo od dôb Márie Terézie. Takéto vyjadrenie vnímam ako hyperbolu a prejav často pochopiteľnej frustrácie. Školstvo sa posúva a mení, ale oproti iným zmenám v spoločnosti a vo vede, veľmi pomaly.

Veľa sa odvíja od nedostatočného alebo neefektívneho financovania. Do toho spadajú motivujúce platy, vybavenie škôl, ale aj financovanie kvalitného a zmysluplného ďalšieho rozvoja učiteľov. Je veľmi náročné pritiahnuť nadšených a schopných ľudí, ktorí nielen vedia, ale majú aj schopnosť posunúť a sprostredkovať to ďalej.

Keď sa už taký učiteľ alebo učiteľka objaví, po pár rokoch skončí, pretože si buď uvedomí že táto práca je síce krásna a zmysluplná, no treba platiť aj účty alebo úplne vyhorí, pretože škola by podobných nadšencov potrebovala aj desať, no bol tu len jeden. V druhom prípade by veľmi pomohla podpora v podobe mentoringového programu, práce s motiváciou a podpora osobnostného rastu učiteľov. 

Na druhej strane som optimistka, pretože aj naša škola je dobrým príkladom v každom smere a čoraz častejšie sa stretávam s „ostrovčekmi pozitívnej deviácie“. Či už sú to odhodlaní učitelia a učiteľky z rôznych kútov Slovenska, školy, ktoré sa snažia poskytovať podporu svojim zamestnancom, alebo rôzne organizácie, ktoré vytvárajú priestor na ich stretávanie a kvalitné vzdelávanie. 

Cítite ako pedagogička potrebu sa vzdelávať naďalej? Ak áno, v čom?

Rozhodne áno, tak ako v každej profesii. Na jednej strane je potrebné sa neustále  vzdelávať v danom predmete, ale je tiež dôležité aj rozširovanie si metodického a didaktického arzenálu.

Na čo sa však dlho zabúdalo, je rozvoj mäkkých zručností. Každý učiteľ predsa pracuje predovšetkým s ľuďmi a medzi ľuďmi. Komunikácia, tímová práca, aktívne počúvanie, odolnosť voči stresu a pod. – obvykle sa to vníma ako výbava manažéra, ale učiteľ vedie skupinu 15 až 30 mladých ľudí, komunikuje s vedením školy, s rodičmi, s kolegami. 

Čo by ste odporučili ostatným učiteľom v rámci vzdelávania, aby sa ich študenti cítili na hodinách lepšie a učivo ich bavilo?

To je veľmi komplexná otázka, ktorej sa venuje množstvo kníh, odborných seminárov a diskusií. Keď však študenti vidia na svojom učiteľovi nadšenie pre predmet, ľudský prístup a snahu hľadať spôsoby, ako im témy priblížiť, nechajú sa strhnúť alebo aspoň presvedči, aby predmetu dali šancu.

Nedávno som narazila na zaujímavý výrok, že učitelia by sa nemali trápiť tým, že ich deti nepočúvajú, pretože oni ich pozorujú. Podľa mňa to pre tínedžerov platí dvojnásobne. Sú veľmi vnímaví. Častokrát si ale všímajú iné a iným spôsobom, ako to my dospelí predpokladáme. 

Petra Nagyová