Margita Páneková: Chýba nám pochopenie, citlivosť a pozornosť

Margita Páneková už 20 rokov pracuje ako učiteľka a 10 rokov ako ako poradenská a školská špeciálna pedagogička. Na integráciu a inklúziu sa pozerá z niekoľkých strán – zo strany školy a jej potrieb, zo strany poradne a jej predstáv a tiež zo strany rodičov a ich očakávaní. Vnímavá škola je aj taká škola, ktorá podporuje inklúziu a nehľadá na problémy len rýchle riešenia. So špeciálnou pedagogičkou sme sa rozprávali o zavádzaní inklúzie do škôl. V súčasnosti pracuje v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Trvrdošíne a tiež ako školská špeciálna pedagogička v miestnej základnej škole.

Ak by ste si mohli priať, aby sa v našej krajine niečo malo zmeniť, čo by to bolo?
Veľmi by som si priala, keby sme si všetci, celá naša spoločnosť, našli čas na to, aby sme sa zamysleli a rozhodli, ako sa ďalej chceme uberať. Či naozaj chceme od našich detívý kony cez monitory a exam testy alebo chceme vidieť ich radosť, spokojnosť a objavovať ich osobitú výnimočnosť.

Pracujete ako špeciálna pedagogička a pri svojej práci sa venujete integrácii detí. S akými deťmi sa najčastejšie stretávate v rámci svojej práce?
Zo školského systému nám čím ďalej – tým viac vypadávajú deti, ktoré sú akoby nesúce, neschopné, nepoužiteľné. V školách sa dnes veľký význam prikladá úspechu, určitým štandardom, porovnávaniu detí medzi sebou, ale každý sme iný. Naše vzdelávacie osnovy sú úzke v tom zmysle, že neocenia deti, ktoré sú dobroprajné, veselé, priateľské, vedia napríklad niečo dobré uvariť. Z toho sa známky nedávajú. Veľký podiel na neúspechu detí nesie aj rodina, ktorá je tiež možno niekedy chorá spoločenskými neduhmi. Všetko so všetkým súvisí, spoločnosť je úzko prepojená s rodinou… Počet detí, ktoré majú v škole výrazné ťažkosti sa postupne zvyšuje a my sa im v našom centre snažíme dať barličky a začleniť ich.

Ako to robíte?
Začlenenie, iným slovom integrácia, je zmena formy vzdelávania. V praxi to znamená, že každému dieťaťu, ktoré je určitým spôsobom znevýhodnené, sa snažíme vypracovať odporúčania pre školu, pre rodičov a aj pre neho samotné, čo by mal robiť. Hodnotenie takéhoto dieťaťa by malo byť iné, nemalo by sa porovnávať s ostatnými deťmi, ale len samo so sebou. V praxi to však málokedy funguje. Skôr sa upúšťa od požiadaviek na dieťa nekriticky a ono nepracuje, pretože „má papier“.

S čím sa ako špeciálna pedagogička najčastejšie stretávate?
Každý si bránime vlastný ostrov: ostrov rodičov, ostrov poradní, ostrov učiteľov. Veľmi ťažko sa vchádza do „nepriateľského územia“, na iný ostrov… Inklúzia detí je úspešná vtedy, ak sa podarí vybudovať most medzi ostrovmi – most, po ktorom sa dá prechádzať obidvoma smermi, napríklad aj smerom učiteľ – špeciálny pedagóg a naopak. Som veľmi rada, keď nás ako odborných zamestnancov medzi seba učitelia prijímajú. To je niekedy ťažké, najmä keď učitelia zistia, že my špeciálni pedagógovia nevieme len tak za hodinu (a ešte k tomu 45 minútovú) zmeniť integrované dieťa na super dieťa.

Funguje podľa vás na slovenských školách inklúzia?
Určite funguje, ale je to o ľuďoch. Pomalinky, po malých krôčikoch, ako prvé jarné kvety pod snehom, sem tam nejaký ten mráz, ale býva aj dobre, slnečno…

Minulý rok ste sa zapojili aj do našej 4-vé akadémie rozvoja kritického myslenia, v rámci ktorej ste navrhli stratégiu inkluzívneho prístupu na škole. Čo vás priviedlo práve k tejto téme?
Raz nám počas vzdelávania povedala Janette Motlová, že negatívne emócie nás dokážu posunúť a vyvolať v nás potrebu zmeny. Často zažívam negatívne emócie, aj keď sa im bránim. Aj preto prišla ku mne táto téma. Chcem zmeniť, posunúť inkluzívny prístup v škole. Uvedomila som si, že mnohé veci robím zle. Doteraz som sa snažila deti motivovať rozumovo, ale aj oni majú svoje emocionálne cestičky. Nepomôže im, keď rozumom pochopia, čo majú robiť. Robiť správne veci začnú vtedy, keď budú k tomu emocionálne motivovaní.

Čo podľa vás pomáha pri zavádzaní inklúzie na školách?
Úplne tie najjednoduchšie ľudské veci: mať rád deti také, aké sú. Byť voči nim citlivý, hľadať riešenia…

Je niečo, čo jej bráni?
Presne to, čo aj nám bráni v našom osobnom raste. Často sami seba neprijímame takých, akí sme. Bojíme sa, snažíme sa o „rýchle riešenia“. Napríklad, keď si myslíme, že nepohodlné alebo integrované dieťa treba vyhodiť. Vždy sa bojím, že pri hľadaní možností, čo s deťmi, ktoré aj s pomocou integrácie neprospievajú alebo sú agresívne, ako prvé riešenie niekto navrhne, že ich treba presunúť do špeciálnej školy. Možno aj to je niekedy riešenie, veď som sa v praxi stretla, že niektoré deti sa tam skutočne našli a sú tam ocenené s šťastné. Môj názor je, že máme špeciálne školstvo veľmi dobré prepracovné a aj ľudia, ktorí v ňom pracujú, sú úžasní. Len sa bránim tomu, aby sme nesiahali po tomto riešení ako po prvej alternatíve. Páči sa mi, keď niekto povie, čo napríklad vyskúšal na to konkrétne dieťa a čo mu pomohlo, prípadne čo nie.

Existujú nejaké príklady zo zahraničia, kde inklúzia výborne funguje?
Páči sa mi dánska škola, kde si napríklad dyskalkúlik (ten, čo nie je schopný pochopiť ani jednoduchý matematický príklad) musí vypočítať kurz lode pomocou logaritmov, pretože inak by stroskotal. Prax ho naučí nájsť si svoj systém fungovania zábavným spôsobom, pričom sa hrá rolovú hru. Nemyslím si, že to pomôže všetkým deťom s ťažkosťami, ale je to jedna z ciest. Dobre fungujúca inklúzia sa vyznačuje dobrými vzťahmi. Nemusí byť vôbec dobre materiálne zabezpečená. Aj keď, aj to niekedy musí byť.

„Už dávno som tušila, že systém integrácie a inklúzie nie je ideálny. Prieskum medzi odborníkmi, pedagógmi a psychológmi mi viac otvoril oči. Pracuje často naoko. Ako sa vyjadril jeden učiteľ, chýba nám pochopenie, citlivosť a pozornosť. To sú správne slová pre dobrú inklúziu.“

Má inklúzia a vnímavosť na školách zmysel? Zapojte aj vy svoju školu do programu Vnímavá škola. Prihlášky prijímame do 30. apríla.

Naše podujatia

Žiadne Udalosti