Veronika sa zapojila do inkluzívneho vzdelávania v rámci spoločnosti Slovak Telekom. Spolu s ďalšími kolegami absolvovala vzdelávanie Cez spoločenskú zodpovednosť k rozvoju, ktorej výsledkom bol aj jej e-book s príbehmi nazerajúcimi na zákazníkov na druhej strane telefonickej linky inak. Veronika pracuje v call centre a počas jednotlivých hovorov sa snažila načúvať ľuďom na druhej strane, sledovať ich osobné príbehy a tie zapisovala aj spolu s tipmi a radami pre kolegov, ako sa správať v istých situáciách. Pretože za každým zákazníkom je príbeh.

Čo vám na začiatku hovorilo inkluzívne vzdelávanie?

Spočiatku som ani len netušila, čo je inklúzia alebo inkluzívna starostlivosť o zákazníka. Celé to na mňa pôsobilo dosť zložito, až som musela začať googliť.

Mali ste od nej nejaké očakávania?

V našej firme som už zažila veľa školení, ktoré sú rôzne. Myslím, že veľa z nich je najmä o školiteľoch, ale čo sa týka nášho inkluzívneho vzdelávania, ktoré sme mali so Janette Motlovou a s organizáciou EDUMA, to bolo azda to najlepšie, čo som doposiaľ zažila. Pamätám si, že to všetko začalo asi pred rokom jednodňovým tréningom v Slovak Telekome. Prvotne som bola rada, že sa trocha ulejem z práce, lebo niekedy z nej človek nedokáže vypnúť. Napokon som zažila vzdelávanie, ktoré bolo nesmierne hravé a zaujímavé. Po niekoľkých hodinách som sa na svoju prácu začala pozerať úplne inak. Zrazu som si uvedomila, že rozoberáme silné momenty života, ako keď sa stretnete s nevidiacim zákazníkom alebo vám volá človek s ťažkou prekážkou, čo si častokrát ani neuvedomujeme. Boli to lekcie nesmiernej pokory k ľuďom okolo mňa, k mojej práci i rodine, za čo veľmi ďakujem.

 Zažili ste momenty, pri ktorých ste začali vnímať svet a ľudí okolo seba aj inak?

Myslím, že som mala veľa silných momentov. Veľakrát sa mi dokonca stávalo, že počas nášho vzdelávania odzneli myšlienky, z ktorých som mala neraz slzy na krajíčku. Spomínam si, ako som počas príprav mojej záverečnej práce, čítala e-book Bez domova do domova, ktorý bol plný príbehov detí vyrastajúcich v detských domovoch, ale aj príbehov matiek, ktoré svoje deti museli z istých dôvodov dať do domova. Spomínam si na dni, kedy som pripravovala svoju záverečnú prácu. Keďže v našej spoločnosti pracujem na call centre a denne som v kontakte so zákazníkmi, počas niekoľkých týždňov som intenzívnejšie vnímala ľudí na druhej strane telefonickej linky a vybavovala si rôzne situácie. Snažila som sa ich počúvať, reflektovať ich a viac porozumieť tomu, prečo reagujú istým spôsobom, čo sa v ich príbehu deje. Z toho napokon vzišiel aj môj e-book, ktorý obsahuje príbehy a rôzne situácie so zákazníkmi a verím, že je dobrou pomôckou aj pre mojich začínajúcich kolegov. Ďalšie silné momenty som zažila, keď sme sa mohli osobne  stretnúť s ľuďmi s prekážkami – s nevidiacou Soňou, s Maťom bez rúk – a rozprávať sa s nimi, pochopiť, ako vnímajú svet a ľudí okolo seba a čím všetkým musia v živote prechádzať.

Akými prekážkami ste prechádzali vy počas vášho vzdelávania?

Zažívala som „aha“ momenty. Viete také tie chvíle, kedy je človek o niečom skalopevne presvedčený, niečo sa nám nepáči a ani sa o to hlbšie nezaujímame, máme o tom svoju pravdu. Ja som mala takéto predsudky voči matkám, ktoré svoje deti dávajú do detských  domovov. Bola som z toho zhrozená, sklamaná, ba dokonca nahnevaná. Tento blok sa vo mne zmenil práve vďaka videám v Online živej knižnici a e-booku Bez domova do domova z dielne organizácie EDUMA. Pamätám si, ako sme sa o tom s mojou mentorkou rozprávali. Pýtala som sa: Ako je to vôbec možné? A ona mi namiesto odpovede posunula e-book a odporučila pár príbehov. Pochopila som, že každý v našom živote môže dávať iba toľko, koľko dostáva od druhých. Veľa je to aj o rodine, v ktorej vyrastáme a potom o ľuďoch, s ktorými sa v živote stretávame. A práve toto sa mi asi najviac páčilo na inkluzívnej starostlivosti, že som si pritom mohla utriediť aj niektoré myšlienky a zrazu som sa začala zamýšľať aj nad vecami, ktoré by mi predtým nenapadli.

Zmenilo sa niečo, odkedy ste prešli cestou vzdelávania?

Osobnostne som sa nezmenila, som stále taká istá a som svojská, ale vnútorne som sa stala akoby pokornejšou. V rámci všetkého, s čím sa v mojom živote stretnem. Myslím, že tie dvere sa otvorili vtedy, keď som prestala myslieť len na seba a začala som okolo seba vnímať aj druhých. Navyše, najväčšiu radosť mi urobil môj e-book s príbehmi, ktorý som vlastnoručne napísala. Nikdy predtým som nepripravovala prácu takéhoto druhu a navyše môj e-book teraz môže slúžiť aj mojim kolegom. Vložila som do neho veľa svojich myšlienok, skúseností, poznania, ktoré som nadobudla v práci a som vďačná za každú spätnú väzbu. Verím, že bude pre mnohých inšpiratívny.

Po roku ste tam, kde ste dnes. Vydali by ste sa po ceste inkluzívneho vzdelávania ešte raz?

Určite áno. Najsilnejšie poznanie, ktoré mi inkluzívna starostlivosť dala, je pokora. Vždy som sa považovala sa veľmi prchkého a výbušného človeka, no teraz si uvedomujem samú seba v niektorých situáciách a vravím si, ako je pokora veľmi dôležitá. Podobné vzdelávanie má na Slovensku a vo firmách obrovský zmysel. Veď sa len pozrite, aká je doba na Slovensku. Ľudia si závidia, nedoprajú. Je to ako v tej piesni od Katarzie: „Čo nemôžeme mať, chceme aspoň oblíznuť.“ Prečo? Nie som skeptická, aj keď to možno skepticky znie, ale mali by sme sa každý z nás zamyslieť aj nad inými vecami, ako len sami nad sebou. Lebo ako hovorí Jan Werich: „Najprv sme ľudia a až potom Česi, Maďari alebo Švédi. Naším prvotným a základným domovom je zemeguľa.“ Po roku cítim, že okolo seba veci a ľudí viac pozorujem, počúvam a vnímam.

Veronikinu prácu si môžete pozrieť aj tu.