Bolo to v jedno nedeľné ráno, keď som sa v americkom Washingtone ocitla na miestnom trhu. Ako som sa tak prechádzala, nasávala atmosféru, občas si posedela, pozorovala som pritom miestnych a popri tom počúvala Afroameričana, ktorý hral na trúbke. Úplne ako z filmu.

Ako som si tak sama sedela a obzerala sa okolo seba, neustále sa mi niekto prihováral. No nikto z nich sa mi nesnažil niečo predať. Ľudia sa ma pýtali, či mi niečo nie je, či ma niečo nebolí, či potrebujem pomoc. Keď zistili, že je to môj prvý deň v Amerike, živo sa zaujímali, odkiaľ som a prinášali mi svoje dobroty, ktoré musím určite ochutnať.

Na jednej strane miestny trh, o kúsok ďalej stany s ľuďmi, ktorí žijú na ulici. Nežobrali. Len pred nimi sedeli a prihovárali sa okoloidúcim. Pýtali sa, aký mali deň, či sa im niečo dobré vydarilo. Keď som išla okolo nich, prihovorili sa mi. (Veľmi som v tom dúfala, pretože sama som nemala odvahu prisadnúť si len tak…) S jednou ženou som strávila pár minút pri spoločnom rozhovore. Bezdomovectvo je vraj pre ňu štýl života. Na ulici je takmer 40 rokov (od svojich 16 rokov, no vyzerala na 80). Ťažké to bolo vraj len na začiatku. Nežobre. Len tam sedí a ľudia sa pri nej pristavujú, občas sa s ňou porozprávajú, občas si posťažujú na prácu, rodinu, kolegov. Ona ich počúva a oni jej posunú pár dolárov. Keď som jej povedala, že pre ľudí je to istá forma terapie, zasmiala sa a povedala, že vlastne áno. Len ich to u nej stojí oveľa menej, než u samotného terapeuta, ktorý má na to papier.

O kúsok ďalej v malom parčíku s fontánou sedela v strede kruhového objazdu na ulici iná skupina ľudí bez domova. Veľmi podobná, aké občas vidíte u nás na Slovensku. Pri lavičke mali plné tašky, vozíček na prevoz, sem-tam nejaký pohárik. Chvíľku som sa okolo tmelila a pozorovala ich z lavičky o kúsok ďalej. Fascinovali ma ako si ticho spievali, rozprávali sa, no keď ľudia prechádzali parčíkom, nevybrali si cestu okolo nich.

Po chvíľke, ako som tam sedela, k nim prišli sociálni pracovníci. To, že kto vlastne sú, som pochopila až neskôr. Všetci sa s nimi pozdravili, rozprávali, pracovníci vytiahli nejaké prístroje (z diaľky to vyzeralo ako glukomer) a pár si ich nechalo pichnúť do prsta. Veľa som toho nepočula, no podarilo sa mi na chvíľku rozprávať s jednou pracovníčkou, keď okolo mňa prechádzala. Hovorila mi, že za nimi chodia párkrát do týždňa. Nie preto, aby niečo zisťovali, skúmali, ako sú na tom zdravotne, hoci aj to je dôležité. Chodia vraj preto, aby tí ľudia cítili, že sa niekto o nich zaujíma a že sa na nich nezabúda a že ak majú chuť vrátiť sa do bežného života, sú tam pre nich a pripravení im pomôcť.

A moje posledné tri dni? Návštevy univerzít, ministerstiev, kongresu a senátu, pochopenie fungovania federálnej, národnej i miestnej politiky, pohľad do fungovania škôl, ktoré majú kancelárie pre diverzitu a rovnosť, večerné diskusie s kolegami pri víne. Čiže to, čo sa do mňa ľudsky i profesionálne zavŕtalo, sú mnohé myšlienky. Sloboda nie je zadarmo.

Asi najzaujímavejšia bola pre mňa posledná washingtonská prednáška na ministerstve školstva. Vedeli ste, že na federálnej úrovni majú iba dva zákony? Jedným je rovnaký prístup k vzdelávaniu a druhým je zákon, ktorý hovorí, že žiadne dieťa nesmie byť opomenuté. Keď som počúvala ženu, ktorá o tom hovorila, uvedomila som si, že vlastne skutočne nič viac nepotrebujeme v našej legislatíve. Všetko ostatné je o ľuďoch a o nastavení dobrého systému, aby tie zákony mohli byť vykonateľné.

Keď som poslednú noc zaspávala, v hlave mi vírila záplava myšlienok. Jedna však bola veľmi silná. Váž si vzdelanie, ktoré máš, lebo nie každý ho môže mať zadarmo.

Janette Motlová, zakladateľka EDUMA

Zápisky Janette Motlovej z Washingtonu vznikli v polovici tohto septembra vďaka dvojtýždňovému špeciálnemu vzdelávaciemu programu v Amerike na tému inkluzívneho vzdelávania.