Zuzana Révészová: Deti si prajú, aby si niekto vypočul ich názory

Tento rok sme v EDUME otvorili prvý ročník programu Vnímavá škola, do ktorého sa pôvodne prihlásilo 25 škôl z celého Slovenska. Po oboznámení sa s programom sa do neho definitívne zapojilo 10 škôl. V rámci Vnímavej školy začali pôsobiť aj štyri mentorky a zároveň odborníčky na inklúziu, aby mohli pomáhať  jednotlivým školám posúvať sa vpred v oblasti inkluzívneho prístupu na školách. O tom, s čím sa mentorky uplynulé mesiace stretávali a na čom pracovali, sme hovorili s jednou z nich, s pedagogičkou a odborníčkou na inklúziu, Zuzanou Révészovou.

Tento rok ste začali pôsobiť ako mentorka na vybraných Vnímavých školách. Čo ste si počas návštev na školách uvedomili?
Stále viac si uvedomujem, ako mimovládne organizácie na Slovensku musia suplovať štát vo viacerých oblastiach školstva. Vzdelávajú učiteľov podľa ich potrieb a poskytujú im takú podporu, aby mohli edukačný proces meniť k lepšiemu, z čoho bude neskôr profitovať celá spoločnosť.

Robíme podľa vás v téme inklúzie na školách na Slovensku dosť?
Roky sa o inklúzii len veľa hovorilo. Školstvo síce v súčasnosti realizuje už tretí veľký národný projekt zameraný na inkluzívne vzdelávanie, stále sa však nič nepretavilo do systému. Donekonečna sa pilotuje, overuje, prezentujú sa príklady dobrej praxe. Ale projekty trvajú dva-tri roky a potom odborníkom a asistentom v školách skončia pracovné zmluvy. Zaniknú vytvorené vzťahy s deťmi, rodičmi, kolegami, zanikne celý inkluzívny tím.

Ako keby sme vysadili peknú záhradu a keď už – už začne prinášať úrodu, tak ju vytrháme a začneme odznovu. Mimovládne organizácie pôsobiace vo vzdelávaní sa spojili do Inklukoalície. Snažia sa presvedčiť kompetentných, ale ide to veľmi ťažko. Začína pomáhať aj súkromný sektor, rozumné firmy, ktoré vnímajú ako to funguje v zahraničí a uvedomujú si stav školstva.

Čo väčšinou trápi školy, ktoré sa zapojili do programu Vnímavá škola? Aké prekážky prekonávajú?
Samozrejme je to nedostatok financií na financovanie inkluzívnych tímov v školách či na pedagogických asistentov. Ale oveľa viac vnímam unavených, vystresovaných učiteľov, riaditeľov i zástupcov škôl. Z roka na rok sú zavalení stále väčším množstvom byrokracie.

Stretávam tiež vynikajúcich učiteľov, ktorí denne odovzdávajú deťom maximum. Učiteľstvo je profesia primárneho rozhodovania. V triede, kde má učiteľ rôzne skupiny žiakov a diferencuje úlohy, funguje v takom móde ako dispečer na letisku. Učiteľom veľmi chýba podpora a supervízia. Majú ju psychológovia, sociálni pracovníci – nerozumiem, prečo ju nemajú učitelia.

Jedna zo škôl, ktorú mentorka Zuzana Révészová tento rok mentorovala, je aj Základná škola s vyučovacím jazykom maďarským v Moldave nad Bodvou, ktorá získala značku Vnímavá škola.

Akými školami sa im pomáhate stať? Majú svoju víziu? 
Školy, ktoré sa prihlásili do programu už mali predstavu, čo by chceli zmeniť. Mám na starosti tri školy a vo všetkých sa o zmenu snaží aktívne vedenie školy so skupinkou učiteľov. To je ten lepší model. Existujú školy, kde sa vedenie „zakonzervovalo“ a zopár aktívnych učiteľov nezmôže nič.

Čo si najviac prajú deti a ich učitelia? 
Deti si prajú, aby si niekto vypočul ich názory. To nám vyšlo aj z rozhovorov na školách. Sú všeobecne málo vypočuté – doma, aj v škole. Dostávajú úlohy, pokyny, príkazy, ale rodičia aj učitelia sa s nimi málo rozprávajú. Nikto nemá čas. Rodičia veľa pracujú, doma chcú mať pokoj, učitelia musia preberať učivo. Myslím, že učitelia by tiež radi prijali viac času a pohody na vyučovaní.

Čo si ako pedagogička a odborníčka na inklúziu želáte vy?
Veľmi si želám, aby sa prestali zverejňovať výsledky testovania 5. a 9. ročníkov. Nehovorím o ich zrušení, je to výborný nástroj na zmeranie posunu žiakov v rámci školy. Ale výsledok by mala byť interná informácia pre žiaka, rodiča a školu. Žiaci predsa plnia povinnú školskú dochádzku, škola musí prijať deti zo spádovej oblasti. Malo by to význam, ak by všetky deti začínali na rovnakej štartovacej čiare – napríklad by všetky chodili do škôlky a pochádzali z rodín zo strednej triedy.

Ale čo ak je polovica žiakov napríklad zo sociálne vylúčenej komunity? Taká škola predsa začína na úplne inej úrovni. Ako je možné ich porovnávať? Školy, ktoré prijímajú žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami odvádzajú vynikajúcu prácu, ale tá sa nedá zmerať testami. Mnohí žiaci nespravia testy ani na celoslovenský priemer, ale vďaka učiteľom robia osobné pokroky, ktoré sa však nemerajú. Od septembra sa v 5. a 9. ročníkoch nerobí nič iné, len sa pripravuje na monitor.

Zrušenie takýchto „ligových tabuliek“ základných škôl bude tým najlepším inkluzívnym  opatrením. Samozrejme je to iné pri gymnáziách a vysokých školách, ale tam študenti neplnia povinnú školskú dochádzku a do úvahy sa berú aj iné ukazovatele, ako sú testy.

Spolu s ďalšími mentorkami v programe Vnímavá škola ste uskutočnili aj maping inklúzie na desiatich zapojených školách. Môžete ho trocha priblížiť?

Ide vlastne o prvý nezávislý audit vnímavosti každej školy, aký sa kedy na Slovensku vykonával. Poskytne nám výpoveď o tom, ako učitelia a žiaci vnímajú procesy, vzťahy a klímu školy z hľadiska citlivosti voči znevýhodneným, slabším, „iným“ i voči sebe navzájom.

Na zostavenie mapingu sme použili rôzne výskumné nástroje – fokusové skupiny, rozhovory s učiteľmi, dotazníky pre učiteľov a žiakov, pozorovanie i analýza aktivít a dokumentov školy. Pretože sa takéto niečo robí vôbec po prvýkrát, najväčším orieškom pre nás mentorky bolo, ako ho uchopiť, ako nájsť tú najvhodnejšiu formu reprodukcie získaných údajov vo vzťahu k indikátorom Vnímavej školy. Už teraz sa však tešíme na výsledky a ich prezentovanie.

Naše podujatia

Žiadne Udalosti