Nie som čierna, ale hnedá alebo o zážitkoch dobrovoľných poradcov s deťmi

Boli ste už niekedy v Telgárte? Malá dedinka pod Kráľovou Hoľou spájajúca región Gemera a Spiša sa na víkend stala miestom stretnutia našich siedmych mladých rómskych lídrov s desiatimi profesionálnymi a adoptívnymi rodinami, ktoré majú v starostlivosti rómske deti z detských domov.

Po tom, čo dobrovoľní poradcovia absolvovali prvú časť nášho zážitkového vzdelávania, ako cez vlastnú skúsenosť pochopiť prežívanie rómskych detí vyrastajúcich v nerómskom prostredí, sme ich chceli zoznámiť so samotnými rodinami a s ich deťmi.

Mladí Rómovia, ktorí sa prihlásili do nášho projektu Vnímaví pre zraniteľných ako dobrovoľní poradcovia, si sami prešli rôznymi prekážkami a boli vystavení mnohým predsudkom v spoločnosti. A práve v tom chcú byť deťom a mladým ľuďom nápomocní. Zároveň im môžu byť inšpiráciou, že aj Rómovia alebo ľudia zo slabých sociálno-ekonomických podmienok môžu v našej krajine dosiahnuť viac. Naši dobrovoľní poradcovia dnes úspešne študujú na konzervatóriách, medzinárodnej škole alebo sa chystajú na univerzitu. Mnohí sa mohli posunúť aj vďaka podpore z Divých makov a práve preto cítia potrebu vracať to späť, čo sa im dostalo.

„Na Slovensku žije veľa detí v chudobe. Vnímam ju najmä cez deti, ktoré máme s manželom v starostlivosti i cez tie, ktoré učím v škole na východnom Slovensku. Sú to deti, ktoré by som nevymenila za žiadne iné. Mám rada ich prirodzenosť, ktorá im zostala, možno aj práve kvôli tomu, že sú často znevýhodnené a žijú v chudobe,“ hovorí Hana, profesionálna matka štyroch malých rómskych detí. Spolu s manželom sa prihlásili o pomoc dobrovoľných poradcov, aby aj vďaka nim lepšie porozumeli rómskej kultúre a prežívaniu rómskych detí. Stačili dva dni a deti s poradcami nadviazali vzťahy, o ktorých už dnes môžeme s určitosťou povedať, že budú mať pokračovanie.

Rómske dieťa v nerómskom prostredí sa často stretáva s nepochopením a potláčaním svojho rómskeho ja. Niekedy sa to deje aj nevedomky,“ vysvetľuje Janette Motlová, ktorá prišla s myšlienkou programu. Podľa nej nie je jednoduché nájsť skúsených ľudí, ktorí dokážu v takýchto situáciách profesionálnym a adoptívnym rodičom poradiť a byť im nablízku.

Deti sa so svojimi poradcami rozprávali o svojich snoch, spomienkach, aj o predsudkoch zo strany druhých, s ktorými sa stretávajú už v mladom veku. Mnohé z nich riešia svoju farbu pleti, ktorú im vytýkajú spolužiaci v škole a občas svojím prístupom aj učitelia alebo okoloidúci na ulici. „Raz mi jedna pani povedala, že som čierna, ale ja som hnedá,“ skonštatovala malá Dia. „Mne sa väčšinou vysmievajú, že som cigo,“ priznal sa Vilko.

Deti si pamätajú veľa, ale napriek tomu dokážu svoje sklamania pretaviť do hudby a tanca. Ukázali to aj na cigánskom mini bašaveli, ktorý sme pre nich a ich rodičov počas víkendu zorganizovali. „Z víkendu v Telgárte som mala stres. Mala som obavy, či nás prijmú deti a samotné rodiny. Uvedomila som si však, ako nás rodičia veľmi potrebujú a chcú sa pripraviť na to, aké situácie ich s deťmi čakajú. Chceli vedieť, akým spôsobom môžu podporiť a podržať deti aj v ťažších chvíľach,“ vysvetľuje dobrovoľná poradkyňa Dominika, ktorá bola sama adoptovaná ešte ako malé dievčatko. Je rada, že sa jej k deťom podarilo dostať sa bližšie. „Viem, čím si tie deti prechádzajú. Sama som to zažila, aj preto verím, že budem pre deti a ich rodičov dobrou poradkyňou a budú sa môcť na mňa kedykoľvek obrátiť,“ dodáva Dominika.

Naše podujatia

Žiadne Udalosti