Veľká väčšina detí v detských domovoch na Slovensku je rómskych. Mnohé rodiny, ktoré nemajú deti, niekedy čakajú aj dlhé roky v poradovníku na adopciu. Začína však pribúdať aj takých, ktoré sa rozhodli adoptovať rómske dieťa aj napriek mnohým stereotypom a predsudkom, ktoré v našej spoločnosti stále kolujú.

Na adopciu nerómskeho dieťaťa sa čaká roky. Na adopciu rómskeho si budúci rodičia počkajú iba pár mesiacov. Aj preto pribúda čoraz viac nerómskych rodičov, ktorí sa rozhodli prijať do svojej rodiny rómske dieťa.

„Veľmi obdivujem rodiny, ktoré sú natoľko odvážne, že si osvojili rómske deti,“ hovorí   Denisa Mitrášová, ktorá sa s organizáciou EDUMA rozhodla vzdelávať ako dobrovoľná poradkyňa a pomáhať týmto rodinám.

Keď sa rómske dieťa ocitne v nerómskom prostredí, často nerozumie svojej rómskej identite a naráža na mnohé prekážky svojich rovesníkov a okolia. EDUMA sa aj práve preto rozhodla pokračovať v programe Vnímaví pre zraniteľných a rozširovať komunitu dobrovoľných rómskych poradcov, ktoré budú profesionálnym a adoptívnym rodinám nablízku. Každý z nich pochádza z inej časti Slovenska a každý je niečím inšpiratívny.

Dobrovoľní poradcovia sa v súčasnosti vzdelávajú, ako lepšie pristupovať k rodinám s deťmi a počas troch stretnutí sa s nimi budú mať možnosť aj stretnúť a vybrať si tie, s ktorými si budú môcť byť nablízku. Zároveň sa stanú pre deti vzorom. Sami si prešli intoleranciou a prekážkami a vedia, ako na nich reagovať.

Koordinátorka projektu Adela Matulayová si sama adoptovala rómske dieťa. Jej manžel Neróm si spočiatku nebol adopciou istý. V momente, ako Emanuela zbadal, zmenil názor.
„Ako mohol niekto odložiť také krásne dieťa?“ povedal. Emko s nimi býva už takmer dva roky a spoločne si prešli naozaj rôznymi situáciami. Za ten čas musel vystriedať materskú školu, pretože sa mu deti posmievali. Už aj dva a pol ročné dieťa dokáže vnímať, že je iné a že nezapadá. Dnes chodí do súkromnej materskej školy, kde je nadmieru spokojný.

„Mami, pani učiteľka v škôlke si ma pomojkala,“ hovorieva šťastný Emko cestou domov. Adela si spomína, ako na nich občas ľudia zazerali v autobuse, keď išli domov. „Mami, pozri, ako sa na mňa tá teta pozerá,“ neraz spomenul. Aj okruh priateľov sa akosi po Emkovom príchode preriedil. „Niektorí s nami prerušili kontakt,“ hovorí Adela.

Aj napriek tomu Emanuel priniesol do života rodiny veľa dobrého.
„Keď k nám prišiel, mal so sebou malú plienočku, ku ktorej si stále privoniaval. Bolo to jediné, čo mu pripomínalo detský domov. Býval tam a bol zvyknutý na ľudí v ňom, na prostredie a deti. Teraz prišiel do niečoho nového, no aj napriek tomu, že sme sa na neho usmievali a boli k nemu milí, sa potreboval stále vracať do svojej komfortnej zóny,“ vysvetľuje Adela Matulayová. Bezpečie domova mu pripomínala práve plienočka. Keď som mu ju raz oprala, lebo už bola veľmi špinavá, hrozne plakal a kričal. Plienočke sme napokon dali meno Pupa a je s nami dodnes. Dnes však má už inú vôňu, nie detského domova, ale nášho a Emkovho a jemu sa tiež tá vôňa veľmi páči,“ rozpráva Adela.

Poradcovia spolu trávia víkendové stretnutia, aby si vymieňali skúsenosti a nadväzovali vzťahy s rodinami. Neraz hovoria o svojom detstve, chvíľach v škole, o tom, ako sa sami stretávali s prejavom intolerancie a s predsudkami okolia.
„Pred rokom som doštudovala ekonómiu. Momentálne som bez práce. Žijem v okrese, kde je jej málo a to, že som Rómka, mi pri jej hľadaní veľmi nepomáha,“ hovorí dobrovoľná poradkyňa Denisa Mitrášová.

„Raz sme išli domov zo zábavy a napadla nás skupinka mladých chlapcov. Mňa sotili tak, že som hlavou rozbila presklené dvere. Iba preto, že som Rómka,“ spomína si na nepríjemný zážitok Miroslava  Gašparová, ktorá si dnes dokončuje dve vysoké školy a doteraz pôsobila ako asistentka učiteľa v škole. V súčasnosti si robí pedagogické minimum, aby mohla učiť slovenčinu na škole, kde je jej manžel riaditeľom.

Ďalšia z poradkýň pracuje na úrade sociálnych vecí a rodiny. „Chcem vidieť do problémov rodín a ich detí hlbšie a chcem im pomôcť,“ hovorí Simona Mitrášová, ktorá sa
odsťahovala od rodiny a býva od nej stovky kilometrov ďaleko. Stanislav Harvan má zasa
devätnásť rokov a učí hrať malé deti na klavír. V triede má aj dvadsať detí, pre ktoré je inšpiráciou.

Poradcom radia aj starší poradcovia, ktorí začali svoju misiu ešte minulý rok. Hovoria s nimi o nadobudnutých skúsenostiach a spoločne so staršími pozvanými rómskymi osobnosťami zdieľajú svoje znalosti z rómskej kultúry a tradícií.

Michelle Kubištová