Jana Žišková z Budúcnosť INAK: Stávalo sa, že dieťa si nepustilo kameru, lebo nechcelo, aby sme videli, v akom je prostredí

Budúcnosť INAK je trojročný mimoškolský program, ponúkajúci vzdelávací obsah, ktorý žiaci a študenti nedostávajú v škole, no potrebujú ho. Cieli na digitálne zručnosti, podnikavosť – učí, ako realizovať projekty, finančnú gramotnosť, udržateľnosť, kritické myslenie a soft-skills. Funguje ako klub po vyučovaní, do ktorého sa hlásia deti vo veku 10-15 rokov. Program tiež vytvára priestor pre zapojenie študentov pedagogických smerov vysokých škôl, ktorí sa po absolvovaní tréningu v inovatívnych vzdelávacích metódach môžu zapojiť do programu ako mentori a pracovať s deťmi.

Program sa pilotuje na ZŠ Ul. Maxima Gorkého v Trnave, kde je viac ako 35% detí z marginalizovanej rómskej komunity a približne 17% detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Program začal v októbri roku 2019 – chvíľu pred prvou vlnou pandémie COVID-19…

Ako ovplyvnila pandémia priebeh vášho programu?

Keďže sme začali pilotom v októbri 2019 a pandémia začala ani nie pol roka na to, museli sme byť flexibilné a čo najskôr prejsť do online prostredia. Veľa z nášho vzdelávacieho kurikula sme s deťmi zatiaľ nezrealizovali… Avšak podstatu programu sme zachovali. A to je vytvoriť deťom bezpečný priestor v blízkosti ich školy. Taký, kde sú slobodné a cítia sa bezpečne.

S čím ste sa v online-e stretli?

Keď sme prešli do online prostredia, na začiatku sa to dalo zvládať. Ale čím dlhšie to trvalo, tým to bolo náročnejšie najmä z pohľadu zapájania detí a udržania ich motivácie. Aj napriek tomu,  že deti trávia veľa času online, často nemajú potrebné digitálne zručnosti. Neboli pripravené na online vzdelávanie. Rovnako ako učitelia. Začali sa nám ukazovať nové rozptýlenia, dieťa malo napríklad počas našej spoločnej online aktivity súčasne pustenú hru, čím sa znižovala jeho pozornosť. Ďalej sa nám ukazovalo, že deti majú problémy so školou, s pripájaním sa na online výučbu i s pochopením učiva. Začalo fungovať aj online záškoláctvo. 

Počas vzdelávania študentov vysokých škôl sme zistili, aké náročné to bolo aj pre nich, nielen pre deti na základnej škole. Vnímali sme, že toto obdobie bolo ťažké nielen pre deti, ktoré nemali prístup k online vzdelávaniu, ale bolo veľmi náročné aj pre deti a ľudí, ktorí sú nastavení na výkon a berú svoju prácu zodpovedne a vážne. 

Ako ste škole pomáhali počas pandémie?

Na základnej škole, v ktorej pôsobíme, bolo počas prvej vlny bez pripojenia na online vzdelávanie približne 20% detí. My sme niektorým z nich zapožičali  počítače, ktoré máme v centre. Keď sme rodičom notebooky požičiavali, viacerí boli prekvapení. Pýtali sa, či je potrebné nejaké zabezpečenie. Nedokázali pochopiť, že im počítač požičiavame „len tak“. Odchádzali so slovami: „Ďakujem veľmi pekne, ja som nevedel zabezpečiť, aby sa moje dieťa pripojilo na vzdelávanie.“ Toto požičiavanie počítačov bol pre mňa najsilnejší moment počas prvej vlny pandémie.

Musím sa priznať, že aj vo mne to rezonovalo, keď som počítače odovzdávala do rómskych rodín, v ktorých dospelí nepracujú s IT technológiami. Mala som trochu obavy, či im počítač nespadne a nerozbije sa. Ale po prvej vlne sa všetky do jedného vrátili. Aj keď sa náhodou nejaký počítač pokazil, tak rodič to hneď zodpovedne komunikoval, aj keď s obavami… Uvedomila som si, že keď dáme rodičom dôveru, tak oni sa snažia urobiť všetko pre to, aby ju nesklamali.

Ďalej sme škole pomáhali s doučovaním žiakov počas dištančného vzdelávania. Deti častokrát nepochopili, čo sa im pedagóg snažil povedať cez obrazovku. Akonáhle bol možný návrat detí do škôl po skupinách päť žiakov plus jeden pedagóg, tak sme prišli pomôcť.

Zažila som moment, keď sme doučovali delenie a prvá reakcia žiačky bola: „Och, toto nezvládnem. To je ťažké. Nedám to.“  Po hodine vysvetľovania, písania, opakovania dieťa učivo pochopilo, zvládlo a bolo nadšené samo zo seba. Takže sa mi potvrdilo, že deti potrebujú na výučbu živý kontakt. Jeden si potrebuje písať poznámky, ďalší potrebuje vysvetliť učivo na praktickom príklade. Deti to zvládnu, keď sú podporené a majú individuálny prístup. Uvedomujem si však, že je to veľmi náročné pre pedagóga, aby zvládol individuálne pristupovať ku každému žiakovi, keď ich má v triede dvadsať až dvadsaťpäť.

S čím sa deti vrátili do školy?

Po korone sa ukázalo, že deti nevedia interagovať so spolužiakmi. Majú rozbité kolektívy a nerešpektujúci prístup. Preto je pre nás momentálne práca na vzťahoch to najdôležitejšie.

Prečo to tak je?

Keď začal „hroziť“ návrat do škôl, deti si už zvykli byť doma. Bolo pre nich pohodlné, že ráno nemuseli vstať, obliecť sa a niekam ísť. Mohli byť v posteli, lebo nikto nevidel, čo majú oblečené a kde sú. Začali využívať anonymitu – vypnutú kameru a mikrofón. Dokonca aj niektoré učiteľky mali vypnuté kamery. Takže vznikla totálna sociálna vzdialenosť.

Niektoré deti sa nám z neznámych príčin vôbec nepripájali na online vzdelávanie, preto mali nesplnené úlohy a neprebrané učivo za niekoľko mesiacov. V Edupage si úlohu odfajkli ako splnenú, ale reálne ju ani nevideli. Pri návrate do školy sa tieto deti ocitli v poriadnom strese. Je iné nekomunikovať s učiteľom v online prostredí a tváriť sa, že mi nejde zvuk alebo pripojenie, a potom zrazu stáť tvárou v tvár pedagógovi, ktorý vychrlí, čo všetko ste mu nedali. Deti zrazu čelia holej skutočnosti a nie každé z nich sa s tým vie vysporiadať.

Hovorili vám deti, čo zažili doma počas dištančnej výučby?

Keďže my máme s deťmi partnerský a kamarátsky vzťah, tak áno, rozprávali nám, ako sa cítia. Pri otázke: „Tešíš sa do školy?,“ sme dostávali aj odpovede: „Nie, nechcem sa vrátiť do školy.“

Mali sme deti, ktoré mali v rodine Covid-19 – maminka ochorela a dcérka sa o ňu starala. Nevieme, čo prežívali rodiny našich účastníkov. Rodičia mohli prísť o prácu, mohli byť v strese a ten prenášať na deti.

Stávalo sa, že dieťa si nepustilo kameru, lebo nechcelo, aby sme videli, v akom je prostredí. Niektorí doma nemajú svoj priestor a pokoj na učenie sa. Nie je štandard, keď máte dve-tri deti, že každé má svoj notebook a dokonca luxus vlastnej izby.

Preto je veľmi dôležité vytvoriť v triede dobrú klímu, kedy sa deti budú cítiť prijaté. Pretože inak budú veľmi ťažko absorbovať vzdelávací obsah.

Aké deti sa vrátili do škôl?

Jedna psychologička mi povedala, že po korone sa nám do škôl vrátia  “deti z lesa“.(smiech). Pretože v živote desaťročného je tých desať mesiacov v izolácii strašne dlhý čas. 

Podľa informácií jednej z učiteliek, v deň návratu detí do škôl, to bolo v poriadku, ale ďalšie dni boli extrémne náročné. Deti akoby zabudli na základné pravidlá slušnosti a správania sa v kolektíve.

Po prvom týždni sa to zmiernilo, ale potom zasa prišiel tlak na známky. Pretože bola snaha dobehnúť niečo, čo sa dobehnúť nedá. Pri doučovaní detí sme zistili, že nedokážu pochopiť preberané učivo, pretože im chýba základ, ktorý medzičasom zabudli.

K tomu mi opäť povedala pani psychologička, že:  “Tretiaci sa vrátia na úrovni prvákov a tí starší zabudnú základy, lebo si ich neopakovali.” 

Myslíte, že sa učitelia zle pripravili na návrat detí do škôl?

Podľa inštrukcii MŠ SR si učitelia mali nachystať adaptačné plány pár týždňov pred nástupom detí do škôl, ktoré mala kontrolovať školská inšpekcia. Podľa mňa bolo nereálne stihnúť to. Čiže to musel byť obrovský  tlak na učiteľov. Zároveň sa v našom školstve stále kladie veľký dôraz na výkon, preto potom učiteľ tlačí na žiakov, keďže aj on sám je pod tlakom. 

Po otvorení škôl to podľa mňa mali učitelia extrémne ťažké, lebo sa im vrátili decká „zdivočelé“ a niektoré naopak úzkostné s psychickými problémami spôsobenými dlhou izoláciou. Je dôležité, aby si pedagóg našiel čas, sadol si s deťmi a rozprával sa s nimi o tom, ako sa majú, ako prežívali uplynulé mesiace.  Je dobré, keď im ukáže, že aj on je človek – má svoje pocity a je omylný. Najdôležitejšie je vytvoriť si s deťmi pozitívny vzťah, na ktorom sa dá potom stavať a učiť sa. Ale na to je  potrebné mať osvietené vedenie školy, ktoré učiteľovi vytvorí priestor a umožní mu s deťmi tráviť potrebný čas napríklad rozhovormi v kruhu. Cestou podľa mňa je podpora učiteľov v mäkkých a psychologických zručnostiach. 

V tomto smere je školstvo veľmi poddimenzované. Rola učiteľa je dnes už úplne iná ako kedysi, keď bol učiteľ studnicou vedomostí. Dnes, keď je internet a deti sú atakované informáciami zo všetkých strán a totálne sa v tom strácajú, má byť učiteľ skôr sprievodcom, ktorý deťom ukáže, ako sa môžu učiť, ktoré zdroje sú dôveryhodné a bude ich inšpirovať. Z pohľadu vedomostí  nemá šancu konkurovať internetu. 

Pomáhajú naše webináre?

Vaše webináre otvárajú úplne nové možnosti. Ukázali mi inú optiku a nadhľad. Ocenila som najmä praktické rady, ako deťom porozumieť. Toto by malo byť „povinné“ pre budúcich pedagógov.

Na webinároch som našla rady, ako pracovať s dieťaťom, ako zistiť, či rozumie termínom, ako získať spätnú väzbu. Robila som si pri tom poznámky a následne som  ich poslala celému nášmu tímu a pani riaditeľke, s ktorou mám intenzívnu komunikáciu.

Nebola som na všetkých webinároch, ale určite si ich pozriem zo záznamu. Veľmi sa mi páčil webinár Známka nie je všetko alebo hodnotenie INAK (https://www.onlinezivakniznica.sk/webinar/znamka-nie-je-vsetko-alebo-hodnotenie-inak), pretože vidíme, že hodnotenie naozaj deti deptá. Na tom webinári som videla, ako sa dajú využiť iné techniky hodnotenia. Napríklad ohodnotenie tímovej spolupráce, ktoré je veľmi dôležité, pretože nám začínajú rásť malí egoisti. 

Aké je vaše najväčšie želanie do budúcna?

Pre učiteľov si prajem, aby dostali všetku potrebnú podporu jednak v procese vzdelávania, ale aby boli ocenení v spoločnosti aj platovo. Učiteľ by mal byť elita v spoločnosti. Želám si, aby mali podporné prostredie, podporný tím a priestor realizovať sa. Ak máme robiť inklúziu, čo je obrovskou snahou a podľa mňa aj nevyhnutnosťou v dnešnej dobe a necháme pedagóga bez podpory, tak nemá šancu zvládnuť to sám a vyhorí.

Pre tých, ktorí chcú byť pedagógmi si želám, aby išli študovať pedagogiku preto, že to chcú naozaj robiť a nejde im len o titul. 

Pre naše deti si najviac želám, aby do školy chodili rady a aby u dospelých, ktorí ich sprevádzajú životom, našli podporu a inšpiráciu.

Michelle Kubištová 


Projekt Byť pripravení na návrat nízkomotivovaných žiakov podporil Nadačný fond Slovenských elektrární pri Nadácii Pontis.

Projekt Storytellingom k podpore prechodu medzi dištančným a prezenčným vzdelávaním podporil Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis.

Naše podujatia

Žiadne Udalosti