Gymnázium sv. Moniky v Prešove sa prostredníctvom hodín cudzieho jazyka zapojilo do projektu, ktorý má nielen edukatívny charakter, ale aj veľkú pridanú hodnotu. Prečítajte si rozhovor s Natáliou Mikolajovou, učiteľkou anglického jazyka o aktivitách, ktorým sa v rámci projektu venovali.

Prečo ste sa rozhodli spolu s vašimi žiakmi zapojiť do projektu Zvuk, obraz a slovo? Aký potenciál a prínos pre vašich žiakov ste v projekte videli? 

Minulý školský rok bolo naše gymnázium oslovené organizáciou Eduma, či sa chceme spolu so žiakmi zapojiť do prekladu príbehov zo slovenského do anglického a španielskeho jazyka (pozn. red. aktivita projektu Storytelling pre Európu). S kolegyňou, ktorá učí španielsky jazyk, sme sa rozhodli využiť to, že naši žiaci sú na dobrej jazykovej úrovni a preklad príbehov by ich mohol obohatiť. Príbehy určené na preklad sa týkali aktuálnych tém a oblastí, o ktorých na hodinách nie je bežný priestor na diskusiu. Jednalo sa o tému šikany, minorít, utečeneckej krízy, viery, témy imigrantov či zdravotných obmedzení. Páčilo sa nám predovšetkým to, že projekt nemal len edukatívny charakter, ale mal aj pridanú hodnotu. Na úplnom začiatku sme si však mysleli, že naša cesta skončí len pri preklade.☺ 

Aký bol záujem o zapojenie sa do projektu zo strany žiakov? 

Potrebovali sme, aby sa do tejto aktivity zapojilo približne 50-60 žiakov. Myslím si, že záujem bol veľký a deti vnímali projekt pozitívne. Naši žiaci sa totiž veľmi radi zapájajú do dobrovoľníckej činnosti. Motivovalo ich aj to, že príbehy, ktoré si vyberieme na preloženie do cudzieho jazyka, budú následne poslané do zahraničia, kde ich nahovoria do zvukovej podoby native spíkri a to, že sa materiály následne budú využívať nielen na hodinách anglického a španielskeho jazyka, ale aj na predmetoch ako občianska náuka, náboženstvo či triednické hodiny.

Aký príbeh ste sa rozhodli vybrať na preklad do cudzieho jazyka? 

Ak si správne pamätám, ponúknutých nám bolo desať príbehov z rôznych oblastí. Mňa však najviac zaujal príbeh Anežky, dievčatka s dyslexiou. Bolo to z toho dôvodu, že ako triedna učiteľka, som mala v triede žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Často sa stretávam s tým, že keď prídu takíto žiaci študovať na našu školu, mnohí rodičia sa boja povedať, že ich dieťa má tento zdravotný problém. Bohužiaľ, často preto, lebo sa na základnej škole sa stretli buď so šikanou od spolužiakov, alebo nebolo k dieťaťu pristupované zo strany učiteľov tak, ako by malo.

Rozhodli ste sa teda vybrať na preklad príbeh, ktorý sa žiakov vo vašej škole bytostne týka a je im blízky.  

Presne tak. Je to téma, o ktorej sa často na školách nehovorí, a to aj napriek tomu, že  vďaka diagnostike týchto žiakov pribúda. A keďže je to zdravotný problém, my ako učitelia, nemôžeme o tom otvorene v triede hovoriť. Skrátka, ak si to žiak alebo jeho rodič neželá, musíme to rešpektovať. Povedala som si však, že je načase, aby sme v tomto smere prelomili tabu a začali sa o tom viac rozprávať. Aby nielen žiaci s týmto znevýhodnením, ale aj ich rodičia a spolužiaci nemali pocit, že sú iní, a že sa musia skrývať. Pristupujeme k nim síce individuálne, ale sú to takí istí žiaci, ako ostatní.

Ako sa tato špecifická hodina líšila od bežnej vyučovacej hodiny? Boli žiaci prekvapení? 

Musím povedať, že na začiatku odo mňa očakávali, že si na hodine vypočujú nezáživnú prednášku o vybranej téme. Skrátka si mysleli, že sa nebudú musieť nijako zapájať a budú len počúvať. To však ešte netušili, čo ich čaká ☺ Pripravila som si pre nich zaujímavú dvojhodinovú blokovú výučbu. Na prvej hodine sme si povedali o rôznych vývinových poruchách a o tom, kto sú žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Ďalej som pre nich mala pripravené aktivity, aby sa čo najlepšie vedeli vžiť do kože napríklad autistu alebo niekoho, kto má dyslexiu. 

Aké inovatívne metódy ste na hodinách využili, aby ste žiakom čo najlepšie priblížili, aké to je byť v koži žiaka s výchovno-vzdelávacími potrebami ? 

Žiakov som rozdelila do skupín a každá skupina sa venovala inému zdravotnému obmedzeniu. Jedna skupina napríklad autizmu. V skupine sa teda určil jeden žiak – autista, ktorý sa mal silno sústrediť na spolužiaka, ktorý mu čítal odstavec textu. Spolužiaci naokolo ho však veľmi rozptyľovali, keďže autisti majú problém ignorovať hluk. Jeden žiak ho hladkal po ramene, druhý mu recitoval do ucha, tretí ho šteklil na krku. Deti sa naplno vžili do toho, aké to je byť v koži tohto človeka a uvedomili si, že spolužiak sa môže cítiť veľmi nervózne a nesústredene. V druhej skupinke sme zas simulovali sluchovo znevýhodneného žiaka. Ten mal ako nepočujúci odčítať z pier spolužiakov, čo sa mu snažia povedať. 

Takže žiaci si začali uvedomovať, že ich spolužiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami to v triede vôbec nemajú ľahké… 

Áno, začali si uvedomovať, aké to je pre týchto žiakov náročné byť v triede plnej detí, ktoré takéto ťažkosti nemajú. My zdraví si to totiž vôbec nevieme predstaviť. Musím však povedať, že najväčší úspech mala časť s osobnými príbehmi spolužiakov či žiakov z inyćh tried, ktorí majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. 

Rozhodli ste sa ísť teda cestou osobných príbehov spolužiakov a vymieňaním skúseností? 

Presne tak. Oslovila som dvoch žiakov, ktorí majú takéto špeciálno-vzdelávacie potreby a ktorí boli ochotní o tom porozprávať pred ostatnými. Prišli k nám na hodinu a povedali nám svoje zážitky. Ako sa im študovalo na základnej škole, kedy sa to zistilo, čo je pre nich náročné, ako sa im učí, ako sa cítia, ako to podľa nich vnímajú učitelia, spolužiaci a predovšetkým: čo by sa malo zmeniť. Následne im študenti kládli otázky a dostali sme sa do zaujímavých debát a vymieňania skúseností. 

Na čo počas týchto debát žiaci prišli?

Prišli na to, že sa o tej téme veľmi málo hovorí a mnohí z nich si so sebou nesú silnú stigmu. Na čo žiaci reagovali, že síce o sebe tvrdíme, že sme otvorená spoločnosť, ale nie je to úplne tak. Bez vzájomnej komunikácie si totiž nevytvoríme bezpečné prostredie. A škola by tým bezpečným a prijímajúcim prostredím mala byť. Boli by radi,  keby sa takíto spolužiaci lepšie zaradili do kolektívu a aby sa za svoju diagnózu nemuseli hanbiť. 

Myslíte si, že je takýto štýl výučby efektívny a mal by sa na hodinách využívať častejšie? 

Určite áno, ale potrebujete na to viac ako bežných 45 minút. Najlepšie by bolo, keby to bola bloková výučba, alebo celý deň, ktorý by bol venovaný takýmto aktivitám. Prezentovať osobné príbehy, vymieňať si skúsenosti, navzájom sa scitlivovať. Pracovať v skupinách napríklad na prezentácii či projekte. Vytvoriť výstup ako video alebo poster. Vznikol by materiál, s ktorým by sme mohli ísť porozprávať do iných tried. 

Žiaci sa skrátka potrebujú realizovať a tvoriť. Potrebujú vedieť, že môžu vyjadriť svoj názor a zároveň, že sú vypočutí a ich názor nás zaujíma. A takto sa vlastne formujeme a scitlivujeme všetci navzájom. 

Ako vnímate súčasne nastavené vyučovacie osnovy? Máte pocit, že majú v škole dostatočný priestor na budovanie vzťahov a vzájomné scitlivovanie na rôzne inakosti? 

Ako pedagogička s mnohoročnou skúsenosťou, ktorá pravidelne každý rok vedie žiakov k maturite mám pocit, že tie osnovy sú stále rovnaké. S príchodom novej vlády sa síce vždy hovorí, že sa niečo zmení, ale nemení sa nič. Stále sa zbytočne bazíruje na známkach, na výkone. Vyučovacie hodiny sú jednotvárne, žiaci si vypočujú novú látku, vypracujú niečo z knihy a hotovo. Vnímam to tak, že akékoľvek ozvláštnenie vyučovania, ako napríklad panelové hodiny, ktoré sme si nadstavili v súvislosti s projektom Zvuk, slovo a obraz boli omnoho zaujímavejšie a prínosnejšie. Takže určite pedagógom odporúčam zapojiť sa do týchto aktivít. Mnohí majú síce názor, že deti sa majú vychovávať a scitlivovať doma, v rodine. To je síce pravda, ale aj tak väčšinu času dňa trávia deti v škole. Často sa nám ako pedagógom alebo aj spolužiakom zdôveria viac, pretože máme blízke vzťahy a trávime spolu veľa času. Tak prečo si vzdelávanie a vyučovanie neozvláštniť a nespríjemniť súčasnými témami, pri ktorých sa ešte lepšie spoznáme? 

Aké témy v súčasnosti rezonujú medzi žiakmi v prostredí vašej školy? Aké témy by podľa vás nemali byť v tomto projekte v budúcnosti obídené? 

Myslím si, že napríklad veľkou témou, ktorá sa až tak často medzi žiakmi neotvára, je vojna. Čo sa deje na Ukrajine? Čo sa deje v Izraeli? Ako rozoznať fake news v tomto kontexte? Hrozí nebezpečenstvo aj nám? No a s tým súvisí aj téma radikalizácie,  extrémizmu a polarizácie spoločnosti. Mám pocit, že ľudia sa všeobecne dosť radikalizujú vo svojich názoroch a nevieme sa navzájom počúvať. Ak má niekto iný názor, tak oponenta hneď považujeme za nepriateľa.

Aké zaujímavé alebo inovatívne metódy ešte využívate pri vyučovaní? Čo takto môže obohatiť vyučovanie? 

Na mojich hodinách angličtiny sa snažím byť naozaj kreatívna. Využívam rôzne druhy videí, zahraničných pesničiek, úryvky z filmov či z literatúry. Takže v tomto smere si myslím, že sú žiaci spokojní a s radosťou sa v rámci vyučovania do týchto aktivít zapájajú. Rada by som však podotkla, že som aj triedny učiteľ. V tomto kontexte to je už náročnejšie. Aj s kolegami sme sa zhodli, že pre triedneho učiteľa vymyslieť niečo kreatívne, je mimoriadne náročné. Pretože, keď študujete na vysokej škole, nedostanete žiadne zručnosti, ako byť dobrým triednym učiteľom. Musíte riešiť absenciu žiakov, ich výsledky (či prosperujú), ich osobné vzťahy. Taktiež treba spolupracovať s rodičmi, čo tiež nie je jednoduché. Musíme k nim pristupovať citlivo a s pochopením. Tak, aby nemali pocit, že sú zahnaní do kúta. 

Vedeli by ste si predstaviť ešte ďalšie aktivity v rámci projektu Zvuk, obraz a slovo? 

Ako učiteľ anglického jazyka takýto projekt rozhodne odporúčam. Žiakom sa zlepšia nielen komunikačné zručnosti, ale rozvinie sa im aj kritické myslenie, citlivosť a pochopenie voči iným. Treba hovoriť o svojich potrebách a problémoch, spoznávať sa navzájom. A predovšetkým by sme sa mali rozprávať o potrebách ľudí, ktorí nie sú rovnakí ako my. Stretávajú sa s prekážkami kvôli tomu, že majú nejaké zdravotné znevýhodnenie alebo pochádzajú z marginalizovaných skupín, prešli si šikanou alebo domácim násilím. 

Rozhovor viedla a spracovala: Michaela Zuzelková

Ďakujeme za podporu našich partnerov, bez ktorých by naše aktivity nebolo možné realizovať.

Projekt Podpora diverzity a tolerancie alebo Za každým obrazom sa skrýva príbeh podporili Nadácia Volkswagen Slovakia a Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Projekt Zvuk, slovo a obraz príbehu: Moderný spôsob rozvíjania jazykov a hodnôt, ktorý podporilo Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR. Projekt Storytelling pre Európu je realizovaný vďaka podpore Európskej Únie a programu Erasmus+.