Za každou EDUMA kartou sa skrýva silný životný príbeh detí z Diagnostického centra v Ružomberku, ktoré to v živote nemali jednoduché. Ich tvorba vniesla do kolektívu vzájomné pochopenie a toleranciu. Ako sa budú dať emočné karty využiť na školách či v odborných zariadeniach a prečo je dôležité hovoriť o svojich pocitoch a emóciach? Dozviete sa v rozhovore s Petrou Bockovou, pracovníčkou Diagnostického centra v Ružomberku.

Prečo ste sa spolu s deťmi z vášho Diagnostického centra rozhodli zapojiť do tvorby EDUMA kariet? Aká bola pridaná hodnota projektu, ktorú ste vnímali?

Projekt nás v našom zariadení veľmi nadchol práve preto, lebo bol zacielený na prácu s emóciami detí a s ich životným príbehom. Navyše, to spracovanie mi pripadalo veľmi inovatívne vďaka arteterapeutickej práci s deťmi, ktorej výstupom sú diela, ktoré sú spracované do emočných kartičiek. U nás v zariadení totiž pracujeme s pomerne špecifickou skupinou detí, ktoré majú za sebou veľmi náročné a krízové životné situácie. Pochádzajú z prostredí s rôznou socio-kultúrnou aj ekonomickou situáciou, takže naozaj máme veľmi široké portfólio detských životných príbehov. S ohľadom na túto špecifickú kategóriu detí sme vnímali ako mimoriadne dôležité pracovať s ich emóciami. Snažíme sa podporovať nielen ich sebahodnotu a schopnosť nahliadnuť do samého seba a vnímať svoje emócie, ale vnímať aj potreby iných, byť tolerantný, budovať spolupatričnosť, dokázať sa podporiť navzájom. 

Prečo považujete prácu so sebapoznaním a pomenovaním svojich emócií za dôležitú?

V dnešnej dobe je veľmi dôležité riešiť s deťmi otázku emócií – nielen ich vlastných, ale aj emócií ostatných. Čo si budeme nahovárať, majú s tým problém aj deti z bežných rodín, ba dokonca dospelí. Mnoho aktivít sa presunulo do online priestoru, medziľudské vzťahy sa riešia cez telefón. Tieto problémy sa ešte prehĺbili počas posledných rokov, kedy boli deti viac sociálne izolované. Často majú problém s vyjadrovaním svojich emócií a s vyjadrovaním toho, čo prežívajú. Nevedia svoje pocity dobre uchopiť a pomenovať, a už vôbec ich nevedia komunikovať. Sebapoznávanie je veľmi dôležité aj pre úspešné zaradenie do bežných kolektívov, či už na základných školách alebo neskôr v práci. 

Ako deti z vášho zariadenia prijali tvorbu EDUMA kariet? Tešili sa na aktivity alebo naopak cítili vzdor a demotiváciu?

Reakcie boli spočiatku rôzne. Niektorí boli nastavení na spoluprácu, iní zas cítili obavy kvôli tomu, že nevedia maľovať, prípadne sa báli toho, že nebudú vedieť rozprávať o svojom vnútri. Paradox však je, že tí, ktorí mali na začiatku odmietavý postoj, z toho mali napokon najväčšiu radosť a ešte teraz sa zvyknú pýtať, kedy zas budú môcť maľovať. Pekný progres bol viditeľný nielen v ich postoji k samotnej tvorbe kariet, ale aj v rámci skupinových aktivít a spoznávania sa navzájom. 

Pomáhal vám pri procese tvorby emočných kariet aj arteterapeut? 

Áno, týchto stretnutí sa zúčastňovala aj naša arteterapeutka Ing. Regina Lovišková, ktorá viedla deti v druhej fáze, ktorou bolo už samotné maľovanie. Pre mnohé deti to bol totiž trošku iný jazyk na sebavyjadrenie a bolo to pre ne vlastne prvýkrát, čo mali možnosť vyjadriť tvorivou a výtvarnou formou niečo, čo cítili. Tá možnosť tvoriť si sám svoje vlastné dielo bolo pre ne oslobodzujúce. 

Na začiatku sme spoločne s deťmi prebrali emócie a arteterapeutka ich neskôr podporila v hľadaní motívu, akým tú emóciu môžu vyjadriť. Kľúčová úloha arteterapeutky bola veľmi dôležitá v tom, že správne nasmerovala a podporila deti, ktoré mali veľkú obavu z maľby a zo samotného technického prevedenia. 

Ako si deti vyberali témy, ktoré sa rozhodli zobraziť vo svojich dielach?

V tomto zmysle to bolo pre deti mimoriadne náročné, pretože viaceré motívy vychádzali zo životných situácií, ktoré boli veľmi bolestivé. Venovali sme sa emóciám, ktoré prežili v určitých životných situáciách, ktoré považujú za zásadné a ktoré ich v živote zásadne ovplyvnili. U viacerých detí to bola napríklad téma smrti, strachu a bolesti. Ale objavili sa aj pozitívne témy, čo je fajn, lebo všetko má mať svoj protipól. Nie všetky deti však spočiatku dokázali adekvátne reflektovať svoje pocity a pomenovať ich. 

Napríklad, mali sme v skupine chlapca, ktorý spočiatku nevedel, čo má maľovať. A tak sme sa rozhovormi o jeho živote dostali k tomu, čo ho najviac trápi a odrazu sa sám od seba rozhodol nakresliť more. Potom však nakreslil aj ostrov, na ktorý umiestnil plačúcu postavu. Vzniklo z toho zaujímavé dielo, v ktorom nevedomky vyjadril to, čo ho v jeho životnej situácií najviac trápilo – samota a opustenie. Čo je zaujímavé, pretože anamnéza toho dieťaťa sa naozaj zhoduje s tým, čo do toho diela symbolicky vložil. 

Pomáhali si deti pri tvorbe diel aj navzájom? Ako k sebe pristupovali? 

V rámci tretej časti projektu, kedy sme robili reflexiu a zhodnotenie nám každé dieťa v skupine porozprávalo o svojom obraze, aký zvolilo motív a akú udalosť a emóciu ním vyjadrovalo. Tiež sme hľadali kľúčové slová a hlavnú myšlienku obrazu. Veľmi príjemné bolo sledovať, že deti si tie významy navzájom pomáhali hľadať a pomenovať ich. Navzájom sa povzbudzovali, podporovali sa v budovaní sebavedomia a sebahodnoty. Dokonca si navzájom tie obrazy chválili a hodnotili, čo z nich cítia a čo v nich vidia. A aj napriek tomu, že niektoré deti po maľovaní so svojimi obrazmi neboli spokojné, tak ostatné deti reagovali veľmi prosociálne a podporili ich. 

Takže deti si navzájom prehĺbili vzťahy zdieľaním svojho vnútorného sveta. 

Áno, prehĺbili. Samozrejme netlačili sme ich do toho a rešpektovali sme, ak odmietli bližšie špecifikovať, aké pocity vyobrazili vo svojom diele. Musím však uznať, že sa objavili mnohé situácie, kedy deti zostali prekvapené, keď si vypočuli svoje príbehy navzájom. Na základe vzájomného poznania k sebe výrazne menili postoje. Napríklad dievča, ktoré má veľmi agresívne správanie voči ostatným, rozprávalo o tom, ako ich spolu so súrodencami opustila mama a museli byť umiestnení do detského domova. Bolo cítiť, že keď vyrozprávala svoj príbeh, tak deti v skupine citovo zasiahla. Mnohí, ktorí boli voči nej nastavení nepriateľsky kvôli jej správaniu a konfliktnej povahe, zrazu pochopili, že sa tak správa preto, lebo má svoje bolesti. V miestnosti zrazu opadlo napätie a atmosféra bola úplne pokojná a priateľská. 

Myslíte si, že niektoré deti v sebe objavili aj skrytý výtvarný talent a že vo výtvarnom umení našli cestu sebavyjadrenia?

Máme mnohé deti, ktoré predtým nikdy nenavštevovali výtvarný krúžok, alebo sa nijakým spôsobom nevenovali umeniu. A naozaj sa v nich objavil skrytý potenciál, ktorý je možné ďalej rozvíjať a na ktorom môžu stavať ďalej. Z čoho sme veľmi radi, pretože keď zvyčajne nejaký skrytý talent v našich deťoch nájdeme, snažíme sa ich motivovať, aby rozvíjali to, čo im ide. Taktiež, keď deti z nášho zariadenia odchádzajú, tak sa ich snažíme v spolupráci so spádovou kuratelou smerovať do komunitných centier. Chceme dosiahnuť, aby sa vymanili z málo podnetného prostredia, keďže často pochádzajú zo sociálne vylúčených komunít. Snažíme sa ich pritiahnuť ku aktívnejšiemu tráveniu voľného času a aby sa venovali tomu, čo ich baví a v čom sú dobrí. Preto sme radi, že aj v rámci tohto projektu sa ukázali niektoré talenty, na ktorých sa dá ďalej stavať. 

Aké boli reakcie detí, keď videli svoje diela graficky spracované do finálnej  podoby – do podoby budúcich Emočných kartičiek? 

Musím povedať, že sme boli všetci mimoriadne očarení grafickou podobou kariet. Deti ten výsledok vnímali veľmi pozitívne a zrazu si uvedomili, že s ich dielami, do ktorých vliali svoje pocity, budú ľudia naďalej pracovať. Boli hrdí na to, že vytvorili prostriedok, vďaka ktorému budú ľuďom pomáhať s vyjadrením svojich emócií. Myslím si, že to veľmi pomohlo ich sebahodnote a sebaoceneniu, ktoré je často veľmi nízke. Často sú to deti z marginalizovaných komunít, ktoré majú za sebou problematickú minulosť, kriminálnu činnosť, a majú pocit, že nezapadajú do bežného rámca, ktorý od nich spoločnosť očakáva. Skrátka, že nevedia vytvoriť niečo prospešné. Preto vnímam, že ich to veľmi povzbudilo a „nakoplo“ vnímať samých seba lepšie. 

V čom budú podľa vás tieto kartičky výnimočné a prospešné pri ďalšom využití v praxi s deťmi a mládežou?

Pevne verím tomu, že tieto karty budú efektívne oslovovať emócie detí a mládeže, ktorým sa dostanú do rúk. Pretože každá z kariet má v sebe niečo, čo vie vyvolať skutočný pocit a emóciu. Je to vďaka tomu, že každá z nich si so sebou nesie autentický príbeh, ktorý vás vie preniesť do vnútorného sveta konkrétneho človeka, ktorý ju maľoval. Priznám sa, že spočiatku som v tomto smere mala obavy, či ten výsledok bude takýto efektívny. Ale myslím si, že to dopadlo úžasne a každý nezainteresovaný človek po prezretí kariet to skrátka pocíti. Samozrejme, mnohí odborníci využívajú pri svojej práci populárne Dixit karty, ktoré sú veľmi efektívne. Ale treba uznať, že sú často až príliš abstraktné a pre dieťa či mladého človeka niekedy ťažko uchopiteľné. Preto si myslím, že s našimi kartičkami by sa mnohé deti a mládež vedeli lepšie identifikovať a stotožniť.

Ktoré zariadenia by podľa vás vedeli EDUMA karty využiť a v čom by pracovníkom a ich klientom pomohli? 

Tieto emočné karty by sa dali využiť ako zaujímavá aktivita na triednických hodinách alebo na hodinách etickej výchovy alebo na predmetoch s humanitným zameraním. Deti prostredníctvom kariet spoznajú lepšie seba aj ostatných, budú pracovať na budovaní vzájomnej spolupatričnosti, tolerancie. Budú otvorenejší k inakostiam, k rozvoju kritického myslenia. Dali by sa využiť aj v špecializovaných zariadeniach, či už v centrách prevencie a poradenstva alebo v diagnostických centrách, v špeciálno-výchovných zariadeniach či v reedukačných centrách, kde sa pracuje v skupinách a terapeuticky. Tak isto by sa dali využiť aj v individuálnom kontakte, pretože práca s kartičkami vie veľmi dobre pomôcť nadviazať kontakt s klientom, ktorý má problém verbálne vyjadrovať svoje prežívanie alebo svoje ťažkosti. Kartičky efektívne podporia kontakt a komunikáciu. 

Rozhovor viedla a spracovala: Michaela Zuzelková

Ďakujeme za podporu našich partnerov, bez ktorých by naše aktivity nebolo možné realizovať.

Projekt Podpora diverzity a tolerancie alebo Za každým obrazom sa skrýva príbeh podporili Nadácia Volkswagen Slovakia a Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Projekt Zvuk, slovo a obraz príbehu: Moderný spôsob rozvíjania jazykov a hodnôt, ktorý podporilo Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR. Projekt Storytelling pre Európu je realizovaný vďaka podpore Európskej Únie a programu Erasmus+.