Detský domov Studienka je najstarším zariadením svojho druhu v Bratislave. Vznikol ešte v roku 1951 ako Dojčenský ústav pre malé bábätká. Neskôr sa pretransformoval a okrem toho, že sa stará o deti so zdravotným hendikepom, tiež supluje jediný detský hospic v širokom okolí. Momentálne je 60 zo 100 detí  v detskom domove mimo kamennej budovy, ktoré žijú v profesionálnych rodinách. Na tom si práve Studienka zakladá. Aby každé dieťa mohlo mať svoj domov a rodinu. O deťoch, túžbe po domove a rodine i bezpodmienečnom prijatí nám porozprával Viliam Gyurke, pracovník detského domova.                                                                         

Čím je Detský domov Studienka špecifický?
Snahou Studienky je spájať dieťa a rodiča a tvoriť pre deti zmysluplné prostredie. V našom detskom domove robíme všetko preto, aby sme mohli vrátiť dieťa do pôvodného prostredia. Ak to nie je možné, tak zatiaľ aspoň do profesionálnej rodiny. Snažíme sa o to, aby mohlo vyrastať mimo inštitúcie detského domova.

Je to iný prístup, o akom sme často počuli v minulosti.
Dlhodobo sa nám potvrdzuje, že posilňovanie vzťahu detí, zamestnancov a aj biologickej rodiny ku kamennej budove nášho domova nie je dobré. Vzťah má byť k niekomu, ku človeku, a nie k niečomu. Oveľa účinnejšie je mať mobilný tím a pracovať s deťmi a s ich rodinami priamo v teréne. Teší nás, že do náhradných rodín môžeme posúvať aj naše deti s hendikepom, pretože majú rovnaké právo na lásku ako akékoľvek iné dieťa. V súčasnosti sa môžeme pochváliť aj tým, že máme najväčší počet profesionálnych rodín, v ktorých sú umiestnené práve deti s hendikepom. Svedčí to aj o našej jasne postavenej koncepcii, ktorú sa nám darí napĺňať a neustále sa posúvame vpred.

To je veľmi inšpiratívne. Čoho sa vo vašom detskom domove držíte?
Je pre nás nesmierne dôležité, aby sme sa neustále vzdelávali. Hľadáme možnosti, ako sa veci dajú. Neuspokojíme sa len s tým, že to čo robíme, je v rámci platnej legislatívy. Ideme vždy nad rámec a naše témy a nápady riešime tímovo a pretavujeme ich do praxe.

Veríme, že tým pomáhame aj zamestnancom z iných zariadení či organizácií, ktorí sa k nám chodia vzdelávať. Chceme im ukazovať tie najlepšie príklady z praxe, aby sa nebáli zmien a vedeli, ako to robiť lepšie. Príklady dobrej praxe dokonca prezentujeme na rôznych konferenciách.

Váš detský domov je známy tým, že sa staráte aj o ťažko choré deti.
Naším jednoznačným špecifikom je to, že suplujeme detský hospic a v ňom paliatívnu formu starostlivosti. Takéto zariadenie nie je široko – ďaleko v našom okolí. Niektoré deti s nami trávia pár chvíľ, iné sú u nás v ťažkom stave na doživotie. Sú to často deti so špeciálnymi metabolickými poruchami, z ktorých musia byť mnohé napojené na prístroje a majú veľmi špeciálne vyváženú stravu.

Sú rodičia, ktorí si netrúfnu byť s chorým dieťatkom, ktoré potrebuje 24-hodinovú starostlivosť a pomoc zo strany odborníkov. U nás máme vytvorené podmienky na to, aby bolo dieťa v bezpečí a aby ho rodič mohol navštevovať, sprevádzal ho alebo bol blízko neho. Žiaľ, niekedy sa stáva, že sa k nám takéto dieťatko ani nedostane, lebo čaká v nemocnici na miesto, kam ho pridelia a kvôli zdravotnému stavu sa už ani nedočká a zomrie. My sme však presvedčení, že dieťatko, ak to nie je naozaj nutné, nemôže byť v nemocnici večne.

Akým spôsobom pracujete s rodičmi?
Pre rodičov sa snažíme byť oporou. Častokrát vystupujeme ako ich obhajcovia pred systémom, lekármi, úradmi. Súd napríklad povie, že matka sa nevie postarať o svoje dieťa. Vtedy ideme do terénu a mapujeme situáciu. Naše profesionálne mamy učia biologické matky, ako to môžu všetko zvládnuť. Ako sa naučiť niečo, čo si predtým nemali od koho osvojiť a naučiť sa.

Ak teda rodič nemá zručnosti, cielene pracujeme na tom, aby ich nadobudol. Ak vidíme, že matka má potenciál, robíme všetko preto, aby sme ju naučili byť skvelou mamou. Učíme ju, aby bola dobrou obhajkyňou svojho dieťaťa, aby sa sama dokázala obhájiť pred úradom, lekárom či súdom. Aby z nej bola dobrá zdravotná sestra, ktorá zvládne starostlivosť o svoje dieťa. A hoci nerobí všetko dokonale, nech je pripravená v každej situácii.

Čo robíte v prípade, že má dieťa hendikep, ale nemusí byť pripútané k lôžku a k prístrojom, no rodina o neho tiež nejaví záujem?
Pokiaľ dieťa nie je viazané na 24-hodinovú starostlivosť, posielame ho do profesionálnej rodiny. Je to ťažká práca, ale máme reálne výsledky a vidíme, ako sa deti posúvajú. S profesionálnou mamou majú individuálny kontakt. Terapia láskou a silného objatia je najsilnejšia a deti sa vďaka nej rozvíjajú.

Mali sme deti, ktoré mali ťažký novorodenecký abstinenčný syndróm, náročný štart  a v novej rodine sa zmenili na nepoznanie. Dokonca nám odišli do adopcie aj deti s Downovým syndrómom alebo nejasnou prognózou. A to je to, čo stále hovoríme nahlas. O tom je aj dohovor o právach dieťaťa, ktorý vraví, že každé dieťa má nárok na bezpečie. Najlepším záujmom dieťaťa je náruč matky, nie detský domov.

Samozrejme, že nie každé dieťa bude študovať v Ofxorde, ale na tom nezáleží. Dôležité je, že bude mať svoju osobnosť. Nám ide o kvalitu a nie o kvantitu. Spomínam si na prípad anemických dvojičiek s kyslíkovým stanom, ktoré nemali vyvinuté pľúca na sto percent a mali kombinované somatické nedostatky. Dnes sú adoptované a vyrastajú v rodine. Sú neskutočne energické, majú chuť a keď ich naposledy videla lekárka, rozplakala sa. Povedala, že sú to úplne iné deti, než na aké si pamätá.

Koľko detí z vášho domova je momentálne umiestnených v rodine?
Z dvoch budov, ktoré máme k dispozícii, je jedna prázdna a slúži ako priestor pre naše profesionálne matky – na vzdelávanie a supervíziu.  Zo 100 detí z nášho detského domova je 60 mimo inštitúcie. Takmer 20 detí s postihnutím máme v profesionálnych rodinách. Neustále pre nich hľadáme nové možnosti. Dieťa do inštitúcie nepatrí a ak, tak len za jasne stanovených podmienok a jasne stanovený čas. To znamená, že máme plán, ktorým sledujeme nejaký cieľ.

Ďalších 9 detí s duševnou poruchou máme priamo v domove, pretože tieto deti sú veľmi zranené. To, o čo sa snažíme, je im zabezpečiť stabilný domov. Hoci niekedy dieťa reaguje v rámci svojho zranenia tým, že atakuje alebo je jeho správanie náročné, snažíme sa mu dať stabilitu a zázemie. Dávame mu pocítiť, že ak robí zlé veci, neznamená to, že je zlé. Je to len jeho reakcia na podnety.

V bežných prípadoch takéto dieťa vystrieda niekoľko zariadení a prežíva akoby niekoľko životov. Lenže to dieťa predsa niekam patrí a ak miesto, z ktorého prichádza, je ohrozujúce snažme sa, lebo potrebuje svoj domov – bezpečie a stabilitu. Ak pendluje medzi rôznymi prostrediami, znáša to veľmi ťažko a trpí. Tieto naše deti normálne chodia do školy, rozvážame ich. Všetky študujú na základnej alebo strednej škole s možnosťou získať výučný list. Poskytujeme im rôzne formy terapie, ktoré im pomáhajú zvládať ich traumu.

Ľudia niekedy odcudzujú matky, že dali svoje dieťa do domova. Pohoršujú sa, ako niečo také vôbec môžu urobiť. Ako sa na to pozeráte vy?
Každý môže dávať len to, čo dostal. Ak som do vienka dostal málo alebo nič, aký život ma čaká? Ak si takéto deti nájdu podobného partnera s podobne vyskladaným vienkom, nedokážu ustáť život, napätie, vzťahy, plánovať život, šetriť peniaze. Nedokážu milovať, ani odpúšťať. Zakaždým stroskotajú. Vzťahy sú o dávaní a braní.

Keby niektoré deti vedeli, dávali by. Ale oni nevedia. A tak dávajú seba alebo niečo zo seba, často rozbité čriepky, ktoré skladáme ťažko. Lebo to je jediné, čo majú. A dávajú pocit zo seba, pocit vlastnej hodnoty, ktorú nevidia. Dávajú, aj berú tak rýchlo ako sa niektorí z nás dokážu nadýchnuť. Aj preto si takýto vzťah vyžaduje odhodlanie, obetu a vtedy môže fungovať. Inak často dochádza k tomu, že kapitoly a rodinné scenáre sa opakujú. Náročné na tom všetkom je, že  nejde preťať to kolo osudu. Dôležité však je, že sa o to denne pokúšame.

Čo potrebujú vaše deti?
Deti, ktoré vyrastajú bez rodiny, potrebujú lásku, ale nie opičiu. Potrebujú bezpodmienečné prijatie. Potrebujú istotu a pocit bezpečia, že aj keď urobia chybu, budú stále ľúbené a nikto ich kvôli tomu neopustí. Potrebujú si byť isté, že keď ich mama alebo otec púšťajú, neznamená to, že ich opúšťajú. Potrebujú byť vo vzťahu s rodičmi alebo s niekým, kto im ich nahradí. Vo vzťahu s niekým, kto ich bude mať rád a nikdy nedopustí, aby boli sami.

To, čomu deti nerozumejú, sa mentorovaním nenaučia. To, že ma dieťa večer opľuje, nie je o mne, ale o nespravodlivosti, ktorá na ňom bola páchaná. Správanie sa detí je normálnou reakciou na nenormálne situácie, v ktorých boli alebo sa vďaka dospelým nachádzajú. Tak veľmi si želám, kiež by sa deti v domovoch mohli učiť fungovať viac vo vzťahoch. Kiež by dokázali čítať vlastné emócie. Odpúšťať. Vedieť, čo je to láska a mnohé ďalšie pocity, ktoré nejde nabifľovať z kníh a z prednášok, no viem, že detský domov ich to nenaučí. Môže sa o to pokúsiť, no stále to bude pre dieťa umelý svet. Môže to jedine mama, tato, hoc aj náhradný, dobrá teta, či ujo zvonka, kde prúdi reálny kyslík.