Adela Matulayová: Niekedy chcem, aby si každý mohol vyskúšať, aké je byť v koži toho druhého

Koncom novembra sa uskutočnilo víkendové stretnutie starých i nových dobrovoľných rómskych poradcov s profesionálnymi a adoptívnymi rodinami, ktoré vychovávajú rómske dieťa. Projekt Vnímaví pre zraniteľných realizuje EDUMA už druhý rok a dnes sa ho snaží posúvať k ešte väčšej podpore zo strany rómskych poradcov smerom k rodinám a ich deťom. S Adelou Matulayovou Pleškovou, ktorá je koordinátorka projektu, sme sa rozprávali o tom, aký prínos majú poradcovia pre rodiny a aké sú jej skúsenosti s adopciou rómskeho chlapčeka.   

Tento rok EDUMA opäť školí dobrovoľných rómskych poradcov, aby mohli pomáhať profesionálnym alebo pestúnskym rodinám, ktoré vychovávajú rómske deti. Prečo je to také dôležité?

Dobrovoľní rómski poradcovia môžu odovzdávať svoje skúsenosti a to, čo sami prežili, ďalej. Rómske dieťa, ktoré vyrastá v nerómskom prostredí, si často nie je vedomé svojej identity a svojho rómskeho ja, keďže vyrastá v kultúrne odlišnom prostredí. Časom si uvedomuje, že má tmavšiu farbu pleti a v niečom je iné, občas na neho tak reaguje aj samotné okolie, ale nerozumie, prečo sa na neho tak mnohí pozerajú. S dieťaťom to samozrejme prežívajú aj samotní profesionálni a náhradní rodičia. Sú prípady, kedy sa po osvojení rómskeho dieťaťa, od rodiny odklonia blízki alebo známi. Predsudky sú v nás hlboko zakorenené. Rodičia nevedia ako reagovať, ak sa dieťaťu niekto posmieva v škole alebo ho pani učiteľka neprijíma. Niekedy to dieťa ani doma nepovie.

A tu má pomoc dobrovoľných poradcov svoj veľký význam. Dobrovoľný poradca sa stáva pre dieťa vzorom a ukazuje mu, že Rómovia nie sú tí zlí ako to často vidia v televízii a v správach. Na Slovensku sa ešte stále málo hovorí o úspešných Rómoch, ktorí študujú, pôsobia vo významných funkciách, sú učitelia, lekári, pôsobia na úradoch a pod. Mnohí Rómovia dosahujú úspech vo svojej oblasti a zapájajú sa do komunitného života. Naši poradcovia sú na tom podobne a môžu deťom ukazovať iba dobré príklady ako sa rozvíjať a dokázať viac.

Akí sú noví poradcovia a ako ich prijali rodiny?  

V súčasnosti máme sedem poradcov, ktorí sú z celého Slovenska – od Bratislavy až po východ. Niektorí z nich ešte študujú, iní pracujú.  Každý z nich je iný a v niečom výnimočný, ale čo majú spoločné je, že aj keď mnohí navonok nevyzerajú ako Rómovia, otvorene sa priznávajú sa k svojej rómskej identite a sú hrdí na to, kým sú. Stanko Havran má 19 rokov a študuje na súkromnom konzervatóriu vo Zvolene, Michelle Kubištová je v prvom ročníku na žurnalistike v Bratislave, Janka Plešková zasa študuje na španielskom gymnáziu a zároveň sa venuje divadlu a sú medzi nimi ďalší, o ktorých už čoskoro budeme počuť viac.

Dobrovoľní poradcovia sa uplynulý víkend prvýkrát stretli so svojimi rodinami a bolo to pre nich veľmi silné. Samozrejme, aj pre samotné rodiny a deti. Na začiatku bol strach, aké to bude. Pýtali sa, podľa čoho si majú vybrať svoju rodinu a dieťa, ale napokon to išlo všetko samo a vznikli veľmi spontánne a srdečné spojenia.

Rodičia boli radi, ale aj samotné deti. Profesionálni a adoptívni rodičia sa veľmi nemajú na koho obrátiť, pokiaľ ide o ich rómske dieťa. Nevedia, s kým sa poradiť, keď zrazu riešia inú farbu pokožky alebo čudné poznámky z okolia, keď sa ich dieťa stretáva so šikanou alebo s pomeškami v škole, prípadne, keď nerozumejú jeho prežívaniu. Práve preto veľmi vítajú pomoc poradcov.

Najbližšie sa opäť stretnú v januári. Teda v čase, kedy poradcovia takisto dokončia svoje vzdelávanie v rámci 4-vé akadémie rozvoja kritického myslenia, na ktorej ich vedieme k inkluzívnemu prístupu a ako pracovať s deťmi a s ich rodinami. Následne budú spoločne v kontakte.

V EDUME koordinuješ projekt Vnímaví pre zraniteľných a pritom sama si si s manželom adoptovala rómskeho synčeka. Ako na to reagovalo tvoje okolité prostredie?

V prvom rade musím povedať, že som Rómka a môj manžel je Neróm. Naši susedia boli samozrejme prekvapení a neraz sa ma pýtali, prečo som si vzala práve rómske dieťa.

Dodnes si pamätám na prvý moment, keď som uvidela Emka na vlastné oči. Stál pri svojej náhradnej mame a díval sa na nás. Po chvíli sme sa spolu začali hrať v izbe detského domova. Zrazu sa ku mne pritúlil a boli sme svoji. Vedel, že si ma získal, ale potreboval si ešte získať môjho manžela. Bolo to také neobvyklé. V detskom domove nám dali hodinu na rozmyslenie. Vyšli sme von, môj manžel si zapálil cigaretu a rozplakal sa. Vedeli sme, že Emanuel k nám patrí.

Mala si z niečoho už ako jeho nová mama strach?

Emka sme najprv mali v pestúnskej starostlivosti a najväčší strach som mala z toho, čo sa stane, ak si to niekto v jeho biologickej rodine rozmyslím a prídeme o neho. Alebo keď sa stretnem na súde s jeho vlastnou mamou, ako budem reagovať. Dá mi ho vôbec súd? To všetko sa dialo ešte pred samotnou adopciou. Napokon to všetko dobre dopadlo.

Aké je to pre Emka vyrastať vo vašej rodine?

S jeho príchodom sa veľmi veľa zmenilo a našu rodinu veľmi zblížil. Od začiatku nás veľmi ľúbil. Najviac sme sa zblížili, keď mu išli prvé zuby a mal horúčky a teploty. Emko dovtedy odmietal spať pri mne, bol zvyknutý byť sám.

Ako na tvojho syna reagujú ľudia mimo rodiny?

Zo začiatku som si všímala, ako na Emka pozerajú ľudia v autobuse alebo keď ideme do obchodu. Keď sa na na neho niekto škaredo pozrel, cítili sme to obaja. Dnes mi je to už jedno. Zažili sme aj také, keď sa mu deti v parku posmievali, že je Cigán. Raz bol so starkou na ihrisku a jeden chlapček na neho poukazoval prstom. Starká mu teda musela vysvetliť, že Emka má veľmi rado slniečko. V obchode sa dokáže skamarátiť skôr ako my. No niekedy nastávajú aj zvláštne reakcie. Keď sme išli na zápis do materskej školy a učiteľka nám otvorila dvere, iba na Emka prekvapene pozrela. Tvrdila, že nemôže byť Róm, že on musí byť určite mulat. Prekvapilo ju, že moje dieťa je tak krásne oblečené. Vraj tak nechodia ani biele. Tak som jej musela vysvetliť, že je to moje dieťa. Emko sa tam nikdy dobre necítil. Plakával, nechcel chodiť do škôlky a tak sme ju museli zmeniť. Ak s niečím nie sme spokojní, ideme tam, kde nás ľudia prijímajú a kde sa s nimi môžeme cítiť dobre a oni s nami.

Čo by si si najviac želala, aby sa na Slovensku zmenilo?

Niekedy chcem, aby si každý mohol vyskúšať, aké je byť v koži toho druhého. Želám si, aby sme sa prestali posudzovať na základe farby pleti a prestali vnímať Rómov v zlých konotáciách, ako je to dnes. Každý má za sebou nejaký príbeh.

Prečo by sa nerómske rodiny nemali báť adoptovať si alebo vychovávať rómske dieťa?

Rómske dieťa je ako každé iné. Veľa ľudí hovorí o génoch a volaní krvi v puberte, ale ja vždy vravím, že to nie je o tom. Je veľmi dôležité, v akom prostredí dieťa vyrastá a aké podnety na rozvoj mu dáva, akú má šancu na život. Do akého prostredia ho vsadíme, také bude.

Nášho Emka napríklad baví šport. Má štyri a pol roka a pravidelne chodí na pohybovú prípravu, ktorú pripravujú študenti Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Vidíme, ako sa rozvíja a rastie a je veľa podobných prípadov, keď deťom veľmi pomohlo, že mohli vyrastať v plnohodnotnom a podnetnom prostredí.

Petra Nagyová


 Projekt Víkendové pobyty pre nerómske náhradné rodiny s rómskymi deťmi je realizovaný s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.

Projekt Vnímaví pre zraniteľných – Dobrovoľní poradcovia pre rómske deti vyrastajúce v náhradných nerómskych rodinách je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – Úradu splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity. Za obsah projektu je výlučne zodpovedná organizácia Od emócii k poznaniu, n.o.

 

Naše podujatia

Momentálne pre Vás plánujeme nové aktivity