Škola dodáva rúška predovšetkým pre seniorov a Rómov v osadách. Prichádzajú jej aj objednávky z firiem, zo zahraničia a od rôznych  neziskových organizácií a občianskych združení.

Súkromná spojená škola v Kežmarku nepatrí k tradičným školám. Zameriava  sa na výchovu a vzdelávanie v remeslách a službách formou alternatívnych prvkov vo výučbe. Žiaci majú možnosť vybrať si z atraktívnych učebných odborov. Škola pracuje najmä so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia a marginalizovanej rómskej komunity. V momentálnej situácii sa môže škola pochváliť tým, že už ušila vyše 7-tisíc rúšok pre seniorov či Rómov v osadách. Viac nám v rozhovore povedala riaditeľka školy Anna Jurgovianová.

Rúška šije aj vedenie školy

„Dva dni pred oficiálnym vyhlásením uzatvárania škôl, sme mali chrípkové prázdniny v dôsledku vysokej absencie. Keďže učitelia počas chrípkových prázdnin chodili do práce, začali sme šiť rúška. O pár dní neskôr sa nám už začali ozývať rôzne organizácie s prosbou o dodávku rúšok najmä pre seniorov a Rómov v osadách,“ opisuje začiatky šitia rúšok riaditeľka školy Anna Jurgovianová.

Na spoločnej porade sa učitelia dohodli, že chcú pomáhať so šitím a dodávaním rúšok. Keďže škola má veľa zamestnancov, nebolo problémom, aby niektorí učitelia šili rúška a iní pokračovali vo vzdelávaní detí dištančnou metódou.

Šitiu rúšok sa venujú väčšinou majsterky odborného výcviku spolu s vedením školy a niektorými administratívnymi pracovníkmi. Dokopy ich je osemnásť a pri šití sa striedajú. „Každý máme iný štýl. Rúška sa aj ručne maľujú či vyšívajú,“ opisuje prácu riaditeľka. Rúška šijú aj šikovní študenti z krajčírskeho odboru.

Na začiatku im pomáhali ľudia. Nosili im posteľnú  bielizeň alebo obrusy a z toho potom šili rúška pre tých najzraniteľnejších. Tých, ktorí na to nemajú alebo pre tých, kde to samosprávy berú ľahkovážne. Dnes sa už riaditeľke podarilo zohnať aj látku so striebornými vláknami, ktorá v kombinácii s bavlnou zabezpečí až 80 percentnú ochranu.

„Prvú vlnu rúšok, sme brali ako ochranu života. Teraz už máme priestor premýšľať aj nad ich vzhľadom. Tým, že máme krajčírky a máme rady módu, tak máme napríklad aj rúško s rómskou vlajkou, kde je 3D rómsky znak. Dokonca sme šili už aj svadobné rúška. Ľudia si postupne začínajú zvykať, že ide o o súčasť odevu a dolaďujú ho v rámci príležitosti,“ hovorí Anna Jurgovianová.

 „Učitelia, ktorí vyučujú teóriu, zostali pracovať v teréne. Dohodli sme sa, že učivo zredukujeme na to najpodstatnejšie. Aby sme deti netrápili zbytočnými omáčkami. Keďže naša škola mala od začiatku redukované učivo, nebolo veľkým problém túto situáciu zvládnuť,“ dodáva riaditeľka.

Kontakt s rómskymi deťmi z osád

Deti, ktoré chodia do školy v Kežmarku, pochádzajú z  osád, kde má väčšina z nich našťastie mobilný telefón a prístup k internetu. Učitelia majú s nimi preto jednoduchú komunikáciu. Spájajú sa telefonicky, cez messenger prípadne aj e-mailom. Týmto spôsobom sa im darí komunikovať s viac ako päťdesiatimi percentami žiakov. „Keďže sú samozrejme aj žiaci, ktorí nemajú takéto možnosti komunikácie, riešime to pri poskytovaní sociálnych štipendií. Vtedy sa odovzdávajú aj štipendiá aj úlohy,“ objasňuje riaditeľka. 

 „Keďže máme deti najmä  v elokovaných pracoviskách, učitelia pre ne začali tlačiť testy a výklady učiva. Tieto podklady sa k deťom dostali cez našich absolventov a maturantov, ktorí im materiály priniesli priamo do osád,“ hovorí.  Anna Jurgovianová je s deťmi v neustálom kontakte. Chodí do osady za prísnych hygienických podmienok. Je vybavená rukavicami a rúškom. Zásoby dezinfekčných prípravkov mali zabezpečené dávno pred vyhlásením pandémie. „My sme tu takto zásobení bežne, pretože často tu vypukne čierny kašeľ alebo žltačka. Ako škola máme preto vyššiu spotrebu týchto prípravkov,“ vysvetľuje.

Rúška sa páčia deťom aj dospelým

V osade zažíva aj úsmevné situácie: „Smiali sme sa, že keď mali deti chodiť do školy, tak to brali ako trest a teraz by sa chceli vrátiť. Často mi hovoria, pani riaditeľka ale veď vy ste súkromná škola, vy môžete všetko. No nemôžem,“ vysvetľuje so smiechom deťom.

Okrem toho, že sa na škole v Kežmarku šijú rúška a zároveň prebieha vyučovanie podľa stanovených nariadení, škola sa stará aj o upokojenie ľudí žijúcich v osade. „Zo začiatku bol v osadách veľký strach. V médiách sa hovorilo často o vysokých úmrtiach a nákazlivosti. Takže vznikla panika. My sme preto vytvorili letáky s piktogramami  s rómskym nápisom „nos rúško“, kde sme im situáciu vysvetlili,“ hovorí riaditeľka.

Ľudia v osadách nosia rúška, keď chodia von. V osade ich často nenosia. Žijú komunitným životom a veria si. Deti ich však nosia aj v osade. Lebo sa im páčia. „Pre deti sme šili čo najpestrejšie rúška, aby z nich mali radosť. Týmto spôsobom sme nenásilne docielili, že ich naozaj nosia. Niekedy som dokonca videla, že aj dospeláci si ich  radi požičali,“ smeje sa riaditeľka.

Plány do budúcnosti

V škole už premýšľajú nad situáciou po pandémii, napríklad nad organizáciou letnej školy. Bolo by to niečo ako letný tábor, ale aj s výučbou a precvičovaním praktických zručností detí. Vyrábali by vtáčie búdky, varešky, šili a maľovali. Myslia si, že by týmto spôsobom pomohli aj rodičom, ktorí sa budú musieť vrátiť do práce.

Škola spolupracuje so Celeste Buckingham. Už s ňou robili Combo camp, ktorý mal mať pokračovanie v máji, ale preložil sa na jeseň. Deti sa učili základy angličtiny, varili jedlá z iných kultúr, spievali a hrali sa hry na posilnenie mäkkých zručností.

„Celeste je v tomto skvelý človek. Ona sa do tých detí dokáže vžiť. Taktiež búra predsudky, pretože má rodičov z iných kultúr. Deti obohacuje svojím príbehom a je pre ne pozitívnym vzorom,“ vysvetľuje riaditeľka.

Súkromná škola v Kežmarku je verná svojmu heslu: „Hľadať spôsoby a nie dôvody.“

Autorka článku: Michelle Kubištová