Povedzme si, koľkokrát sa dnes na mladých ľudí znesie vlna kritiky. Že sú nezodpovední, nerozmýšľajú alebo sú ľahostajní voči problémom v spoločnosti? Často sa hovorí, že mladí sa málo zaujímajú o spoločenské dianie a nemajú celkom prehľad o tom, čo sa deje v politike. Som študentkou strednej školy a čoskoro ma čakajú maturity. Mám okolo seba rovesníkov, kamarátov i spolužiakov, s ktorých názormi sa občas zhodnem, inokedy nie. Možno, keby sme mali na veci rovnaký pohľad, nedochádzalo by medzi nami k podnetným diskusiám. Rozhodla som sa vyspovedať niektorých z nich, aby som zistila, čo nás mladých ľudí v našej spoločnosti trápi a ako vidíme témy okolo seba.

Otázka budúcnosti
V tomto období nás stresuje najmä  maturita a či sa dostaneme na vysokú školu. V mojej bubline sú aj  takí, ktorí po skončení strednej školy pôjdu hneď pracovať. Znova sa však boja, či sa uchytia na dobrom mieste. Trápi nás problém obrovskej korupcie na Slovensku. Mnohí z nás si myslia, že aj keď človek na sebe pracuje a je na dostatočne dobrej rozumovej úrovni, nemusí to ešte znamenať, že sa na vysokú školu dostane. Čo ak sa tam dostane skôr ten, ktorý na to má peniaze? Áno, aj s takouto nespravodlivosťou bývame nespokojní.  

Naše školstvo je zastaralé
Myslíme si, že naše školstvo a systém vzdelávania nie sú na dobrej úrovni. Najmä, ak ich porovnáme so zahraničím. Mladým ľuďom už dnes nevyhovuje verbalizovaný spôsob výučby a memorovanie. Radi by sme na hodinách viac participovali a diskutovali s učiteľmi. Chceli by sme mať  zaujímavejšie hodiny obohatené o workshopy a zážitky, ktoré nás budú motivovať. Mnohým mladým ľuďom sa nezdá fér ani známkovací systém, mohol by byť spravodlivejší.

Na odborných školách by sme na hodinách prijali viac vizuálnych pomôcok. Externé časti praktického vzdelávania by mohli byť adekvátnejšie k oboru, v rámci ktorého sa učíme. 

My mladí si želáme vnímavejších učiteľov a individuálny prístup. Myslíme si, že vzťah medzi učiteľom a žiakom môže byť aj priateľský a so vzájomným rešpektom. Nemáme radi, ak sa k nám dospelí správajú nadradene. Máme radi, ak sa s nami učitelia dokážu porozprávať o čomkoľvek, nielen o škole. Priali by sme si, keby mali učitelia radi svoju prácu.

To, aký budeme mať prístup k danému predmetu, do vysokej miery ovplyvňuje aj postoj našich učiteľov. Možno mnohým dnes chýba inšpirácia, dodatočné vzdelávanie a školenia. My to ako študenti cítime. A možno by bolo ideálne, keby sa povolanie učiteľa stalo atraktívnym aj medzi mladými ľuďmi, aby sa pedagogický zbor omladil a učitelia si mohli vymieňať inšpirácie.  

Politika? Zle je!
Slovenská politika potrebuje zmenu. Mladí ľudia strácajú dôveru v politikov. Vypovedá o tom aj vysoká neúčasť v druhom kole prezidentských volieb. My mladí si často myslíme, že  ľudia sú v politike len a len kvôli vlastnému obohateniu. Politici povyšujú svoje osobné ciele nad spoločenskými.

Denne počúvame, ako veľmi sa naša krajina topí v korupcii. Je to ako boj  s veternými mlynmi, pretože je až v útrobách tohto štátu.

Dôkazom toho, že potrebujeme zmenu, je aj rozvíjajúca sa nenávisť  a extrémizmus. Ten prerástol už aj do politiky, kde nemá čo hľadať. Ľudia už zo zúfalstva volia radšej revolučnú a nehumánnu cestu. Zabúdame na to, že sme si všetci rovní a tak sa k sebe máme aj správať. Všetci majú právo na rovnaké príležitosti. Či už na vzdelanie, prácu, čokoľvek, čo nám dáva nádej na lepší život. Bez ohľadu na to, či človek patrí k minorite alebo majorite.

Najprv treba bojovať s vlastnými predsudkami, aby prišlo k zmenám. Je desivé, že aj napriek toľkým svedectvám z minulosti, dovoľujeme ako spoločnosť raketový nárast extrémnych názorov. K  jeho rastu prispieva aj nedostatok kritického myslenia ľudí, ktorí čím ďalej, tým viac pasívne prijímajú informácie najmä online bez toho, aby si ich overovali. Je nám jasné, že demokracia je na Slovensku stále v plienkach. Síce máme právo na vlastný názor, občas k jeho vyjadreniu pristupujeme trocha nezodpovedne. Treba vedieť, ako s názormi narábať. Trápi nás aj vražda mladého novinára, reputácia našej krajiny i možné zastrašovania.

Čo sa týka zdravotníctva na Slovensku, jeho kvalita sa delí podľa štátneho a súkromného. Tam sú priepastné rozdiely. Či už v správaní sa k pacientom, vo vybavení, v strave. Mnohé štátne nemocnice sú v dezolátnom stave.  Zdravotníctvo a školstvo sú inštitúcie, do ktorých by malo prúdiť čo najviac peňazí.

„Chcem ísť študovať medicínu, aby som pomáhal ľuďom. Je však veľmi zlé, že sú školy, na ktorých sa neučí, ako niečo vyliečiť, ale iba ako to potlačiť.“ (Michal Zajac)

Doma sa málo rozprávame 
Málo medzi sebou komunikujeme a už vôbec sa nerozprávame s rodičmi. Rodičia sú dlho v práci a už nemajú na nás toľko času ako kedysi. Ale ani rodičia si to nevybrali. Chcú, aby sme sa mali dobre a preto sa ženú za peniazmi. Rodičovská výchova začína byť benevolentná. Je to začarovaný kruh. Keďže mladí s rodičmi netrávia veľa času, postupne strácajú pocit opory a chýba im pocit domova.

„Technológie do výchovy nepatria.“ (Stanislav Herák)

Tak trocha sme si pomýlili aj naše vzory. Vidíme to najmä na našich mladších súrodencoch. Našimi vzormi sú hviezdy z YouTube a ďalších sociálnych sietí. Sme ovplyvňovaní modernými technológiami, cez ktoré si často nahrádzame osobný kontakt s druhými.

Vplyv médií na nás
Mediálne obsahy na nás pôsobia veľmi silno. Médiá do vysokej miery tvoria naše názory. Najmä to, čo sa deje na sociálnych sieťach. Možno si mnohí málo uvedomujeme, že informácie treba filtrovať a overovať si ich a že je rozdiel v podávaných mediálnych obsahoch prihliadajúc na typ daného média. Ja osobne si vždy rada hľadám nové informácie a študujem k danej téme viac, aby som si vedela na problém vytvoriť svoj vlastný názor. 

„Mali by sme viac kriticky myslieť.“ (Anna Kolesárová)

Keď som sa s kamarátmi a so spolužiakmi rozprávala o všetkých týchto témach, mnohí z nich mi povedali, že sa o spoločenské problémy v našej krajine nezaujímajú. Keď som sa ich následne opýtala, ako je teda možné, že sa mi k rôznym z nich vedeli vyjadriť, aj keď sa o nich nezaujímajú, na chvíľu sa zamysleli.

A ich odpoveď? „Až teraz zisťujeme, že nás to zaujíma. Doteraz sme sa o tom vlastne veľmi nemali s kým porozprávať.“

Michelle Kubištová, autorka je gymnazistka

Ďakujem Anne Kolesárovej, Helene Jánasovej, Zuzane Stojkovičovej, Viktórii Ružekovej, Stanislavovi Herákovi, Ľubošovi Peškovi, Michalovi Zajacovi a Petrovi Fitzovi, že mali záujem so mnou na tieto témy diskutovať.

Prečítajte si tiež blog Ako ma deti v triede presviedčali, že nie som Rómka, ale Talianka