Ako ma deti v triede presviedčali, že nie som Rómka, ale Talianka

V poslednej dobe cítim, že sa Slovensko mení. Stáva sa krajinou, v ktorej je téma extrémizmu čoraz viac aktuálna. Rezonujú vo mne najmä diskusie ohľadne rómskej otázky. Možno aj preto, že ja sama som Rómka.

Niekedy si čítam komentáre na sociálnych sieťach. Mnohokrát sa cítim sklamaná a nahnevaná. Akoby mnohí z nás delili svet na čierny a biely a ja tomu akosi prestávam rozumieť.

Keď vidím, ako sa navzájom súdime len na základe farby pleti, veľmi ma to znepokojuje. Nebude pracovať, lebo je čierny. Čierny znamená akoby hlúpy a špinavý. Čierny je ten, čo vraj kradne. Niekedy sa zamýšľam nad obsahom takýchto vyjadrení.   

Ja sama som Rómka. Mala som však to šťastie, že som na vlastnej koži nikdy nepocítila rasizmus. Dotýka sa ma skôr nepriamo formou poznámok, ktorým nerozumiem. Avšak viem, že sú medzi nami aj Rómovia, ktorých sa dotýkajú priamo. Vyrastala som v dedinke na západnom Slovensku. Nikdy som nepocítila, že som niečím odlišná. Dostala som sa na gymnázium, kde úspešne študujem a teším sa na vysokú školu. No niekedy si uvedomujem, akoby to malo byť pre Róma na Slovensku privilégium.

Ak sa človek nachádza v spoločnosti, ktorá ho prijíma, aj napriek zdanlivej inakosti má oveľa väčšie šance na to, aby sa stal na svojej ceste úspešný. Lenže čo vtedy, ak ho väčšinová spoločnosť odsudzuje a nálepkuje? Čo sa deje s takým človekom? Ak v niekoho alebo niekomu neveríme, mení sa tým aj jeho správanie. Taký človek sa cíti  demotivovaný, podráždený a nekomfortne. Akoby sme zabúdali na to, že každý si zaslúži šancu ukázať, čo v ňom je.

Mala som výborného učiteľa

Na základnej škole ma učil skvelý učiteľ, s ktorým sme dodnes v kontakte.  Raz mi počas našej debaty povedal o organizácii EDUMA, ktorá sa venuje scitlivovaniu mladých ľudí cez príbehy ľudí s prekážkami. Ihneď som sa nadchla a začala som o nej hľadať viac informácií. Chcela som sa nejako zapojiť do jej aktivít. Spojila som sa s organizáciou cez sociálnu sieť a som veľmi rada, že EDUMA so mnou zdieľala moje nadšenie. Dala mi možnosť zapojiť sa s mojou triedou do diskusie o spoločenskej zodpovednosti. O tom, kde začína zodpovednosť každého z nás a ako môžeme práve my ovplyvniť svet, v ktorom žijeme?

Ako som sa vzdelávala s EDUMOU

Čo bolo ešte lepšie, nasledoval zážitkový workshop, do ktorého som sa prihlásila. Pochopila som, že na to, aby sme mohli zasiahnuť do životov iných, nám pomáhajú práve príbehy. Výsledkom vzdelávania mal byť workshop, ktorý sme mali pripraviť pre spolužiakov alebo skupinu mladých ľudí na škole. Ja som si vybrala šiestakov zo Základnej školy s materskou školou vo Vištuku, môj učiteľ Ján Kvak učí a pôsobí ako karierny poradca. Svoj workshop som nazvala Farba pleti.

Dvanásťročné deti síce bývajú divoké a živé, ale dokážu byť vďačnými poslucháčmi a vášnivými diskutérmi, ak zaujmete ich pozornosť. Okrem toho som toho názoru, že slovenské školy by mali dbať nielen na vzdelávací, ale aj výchovný proces detí. Mám pocit, že na to sa v školách akosi začalo zabúdať. Pritom škola je po rodine to najdôležitejšie miesto, kde deti trávia najviac času a ktoré formuje naše názory a postoje.

Môj prvý workshop a debata o tom, kto som

Prišla som do triedy, kde bolo okolo 20 detí. Lavice si deti spolu s pomocou pána učiteľa uložili do polkruhu. Boli pripravené, že sa zúčastnia workshopu. Ešte mi odkázal, aby  ma poslúchali. Bolo piatkové popoludnie. Deti boli veľmi veselé, pretože mali písať písomku z biológie a tá im odpadla. Takže sa naozaj potešili, že som prišla. Viesť prvý workshop v živote je obrovský stres, pretože aj napriek tomu, že pracujem ako lektorka na hrade a pred ľuďmi rozprávam neustále, toto bolo niečo úplne iné.

Bola to výzva.

Na katedru som si položila dve obrovské tácky s farebnými koláčikmi, ktorých sa deti nevedeli dočkať. Boli to piškótky namočené v bielej, čiernej, červenej a žltej čokoláde. Každý žiak dostal z každej farby. Pointou bolo, že koláčiky sú inej farby, ale chutia rovnako. Po nášom úvodnom zoznámení to bol úvod do témy. Jeden chlapček ich všetky ochutnal a hneď odhalil môj zámer. Spolužiakom vysvetlil, že tie koláčiky vlastne predstavujú rôzne rasy a rovnosť ľudí vo svete. Toto bol pre mňa naozaj veľmi pekný a milý moment.   

Ďalej som vsadila na dve dôležité aktivity počas môjho workshopu. Prvou bol národnostný graf. Deti do neho vyjadrovali v percentách, čo si myslia, aké majú národnostné zloženie v triede.  Vyzeralo to asi takto:

Ja: Deti, predstavte si, že do triedy príde nový spolužiak a on si nakreslí, že sa na 30 percent cíti byť Rómom.
Deti: Čooooo? Fuuj! Nie, to v žiadnom prípade! (prekrikovali sa)

Priznám sa, že ma to vyľakalo. Stála som pred nimi ja – Rómka. Začala som premýšľať nad tým, ako prijmú tento fakt.

Ja: Aký graf by ste nakreslili mne?
Deti: Si Talianka! Máš také veľké pery, kučeravé vlasy a si aj pekná. (ozývalo sa z triedy)
Ja: Ďakujem vám veľmi pekne za komplimenty. Musím sa vám však priznať, že som  Rómka.

Tak. A pravda vyšla najavo. No deti mi neverili. „Nie si. Nie si, pretože nie si čierna,“ objasnil mi jeden zo žiakov. Predsudky. Čo s nimi? Myslíte, že som ich presvedčila?

Vysvetlila som im, že nie som čierna, lebo mám zrejme gény po babke z maminej strany. Bola som však vychovávaná v rómskych zvykoch a tradíciách, pretože môj otec je Róm a moja mama je taktiež z rómskej rodiny.

Počas workshopu sme si urobili ešte jednu aktivitu. Žiakov som rozdelila do skupín. Mali si predstaviť, že bývajú v paneláku a vedľa sa chcú nasťahovať noví susedia. O každom z nich sa niečo dozvedeli a na základe informácií, ktoré mali, si mohli vybrať, kto sa stane ich novým susedom.

Ja: Máme tu rómskeho hudobníka s rodinou, chceli by ste ho za suseda.
Deti: Nie, pretože bude hlučný a nebudeme si môcť oddýchnuť.
Ja: Máme tu moslima, ktorý mal kedysi problémy so zákonom…
Deti: Ani toho, pretože spáchal zločin.

Zrazu som si uvedomila, že pre deti by ani nebola problémom rasa, ale úplne iné okolnosti. Nevadil by im Róm, ale skôr to, že by mohol byť hlučný, lebo je hudobník. Nevadil by im moslim, ale to, že dotyčný človek bol trestaný. Dokonca som započula argument, že chlapec, ktorý pracuje v továrni by smrdel a preto by ho nechceli za suseda. Napokon si deti vybrali chudobnú mamičku s dieťaťom, pretože ten byt potrebuje najviac a radi by jej pomohli.

Ako vyzerá Slovák?

Svoj workshop som ukončilo reklamou, okolo ktorej sa nedávno rozprúdila divoká diskusia na sociálnych sieťach. Vystupuje v nej černoška Nataly, ktorá je Slovenka. Spýtala som sa detí, čo si myslia o Nataly.

Deti: Nataly určite nie je Slovenka, pretože je čierna. Slovenka tak nevyzerá.
Ja: A ako podľa vás vyzerá taká naozajstná Slovenka?

Zrazu v triede nastalo ticho a deti sa zamysleli. Vysvetlila som im, že je to vlastne podobná situácia ako tá moja. Nataly má otca z Afriky, ja mám otca Róma. Jej farba pleti je čierna, pretože to po ňom zdedila, ale mamu má Slovenku a na Slovensku sa aj narodila. Na toto hneď zareagoval jeden chlapček.

„Môj otec je Srb, ale ja sa cítim byť Slovákom.“

Dva dni po mojom workshope som do školy poslala dotazník, aby som od žiakov získala spätnú väzbu. Workshop sa im veľmi páčil a dokonca sa dozvedeli veľa nových vecí o svojich spolužiakoch, takže som im trošku pomohla aj pri utužovaní kolektívu. Ich reakcie boli úžasné! Prekvapilo ma, že dostanem takú skvelú spätnú väzbu. Deti pochopili, že človeka nemožno súdiť na základe farby pleti a ak sa nejaký človek stane obeťou šikany len preto, že má inú pleť, určite mu pomôžu!

Michelle Kubištová, Gymnázium Karola Štúra v Modre

Naše podujatia

Žiadne Udalosti